Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík: Čriepky detstva, Cooltúra, Zamyslime sa, Súkromné, Nezaradené, Na poslednej strane
Usadila sa u nás do kresla, keď sme sa zhovárali o pripravovanej svadbe. Po chvíli povedala: Ja neznam co to je. Tote vešeľa, šicko co še robi, tota laska... Toten sex, či to ma bic dobre abo plane, či jake to je. To ja neznam.
Kým sa definitívne stratím, chcela by som ešte povedať pár vecí. Nie, nemali by to byť reči o svetovom mieri, nič také, čo si zavesíš na na fejsbuk, aby si vyznel kontroverzne. Chcela by som povedať konkrétnym ľuďom, konkrétne veci, aby na mňa úplne nezabudli. Pokojne ma môžeš súdiť za to, že to zase vykrikujem celému svetu a že nemám právo otravovať ľudí tým, čo si myslím, ale možno chcem povedať niečo aj tebe. Možno aj preto, že viem, že na mňa postupne zabúdaš a ja, napriek tomu, že smrti sa nebojím, mám strach zo zabudnutia. Keď som dnes videla tie prázdne hroby, miesta, kde nikto tak dlho nebol, zamkla sa do mňa úzkosť. Poznám celé state polemík o tom, ako nezáleží na tom, čo je na hrobe, ale na tom, čo je v srdci, ale predsa... Predsa by som ti chcela ešte niečo povedať... Veď ak to nemôžeš povedať na Vianoce, tak kedy potom?
Keď som bola menšia, s iróniou tínedžerky som sa pozerala na to, ako moja teta vyplakáva pri telenovelách. Nerozumela som, čo je také úžasné na tom, že niekto dostal pri bráne bozk na dobrú noc. Čo už može byť také strašné na tom, že sa človek zobudí v posteli sám? Proste viac miesta pre mňa. Skončiť výšku, strednú, ovládať prácu s počítačom, hovoriť po anglicky, byť na facebooku alebo mať priateľov je samozrejmosť. Verila som aj v iné hlúposti a mala som predstavu, že v nedeľu o dvanástej sú všetci doma, že na Vianoce nikto nepracuje, lebo ľudia sedia za stolom alebo pod stromčekom, dívajú sa na telku alebo sa pripravujú na večer. Aj dnes narážam na veci, ktoré by mali byť samozrejmé, jednoznačné a obyčajne ľudské. To, že všetci robíme chyby, že láska si nenájde každého, že ľudia sú k sebe dobrí, lebo nikto nechce, aby sa k nemu iní chovali zle. Ale niektoré veci si človek musí odžiť. Aj toto znie ako klišé, ale skutočne...
Vždy v pondelok sa veziem rozbitým autobusom nekonečných 25 minút na vzdialené sídlisko. Vždy v pondelok ma vezie ten istý šofér, ktorého sprevádza jeho syn. Dívam sa na nich, aj na to ako sa podobajú. Majú rovnaké nosy a rovnako vysoké čelo, rovné vlasy a ostrú bradu. Šoférov syn má asi dvanásť rokov. Na nohaviciach je vidieť ako rýchlo sa vytiahol, obzerá sa s hrdosťou, lebo nie každý má otca, ktorý vie šoférovať taký veľký stroj. Školskú tašku si ukladá k prednému sklu, hovorí s otcom a ten sa ho pýta na to, čo bolo v škole, skúša ho z nemčiny a občas z ničoho nič vybuchnú smiechom. Hovoria o tom, že mama je už asi doma a čo dnes bude variť.
Celú noc sa snažím vymaniť z objatia, nechať ho spať samého, aby sme neskôr neľutovali zle prebdetú noc, nemôžem. Stačí, že sa pohnem a nájde si ma. Pritisne si ma tak, aby som nemohla viac uvažovať o úteku. A keď sa ráno budíme, hovorí mi o tom, ako "hlasno dýcham" celú noc a vytláčam ho z postele. Možno ho to skutočne hnevá a možno to hovorí iba tak. Stáva sa zo mňa citlivka. Reagujem na každé slovo, niektoré odmietam počúvať. Bojím sa otázok, na ktoré nemám odpovede. Aspoň nie nateraz. Bojím sa, že sa zo mňa stane zlý človek. Žena, ktorá k sebe púta mužov tým najstarším spôsobom, žena, ktorá prišla sama o seba. Trochu som si už zvykla... na odchody a návraty a potom na tie kúsky šťastia, ohraničené iba nemyslením. Melanchólia, čo ma postihuje každý rok, si ma našla znovu.
Evina volá umelé party krásky ich typu "cicušky". Sú to presne tie ženy, ktoré vidíš postávať v topánočkách na ultra úzkom opätku, ktorý im pridá nejakých 10 centimetrov k výške. Keď ich dlhšie pozoruješ všimneš si, že kráčajú iba ak sa na nich nikto nepozerá a zásadne až vtedy, keď majú z pohára odpité toľko, aby sa z neho nič nevylialo.
Počula som príbeh v rádiu o synovi, čo sa vracal domov. Nevedel či ho príjmu, tak poslal list, v ktorom žiadal rodičov, aby vyvesili bielu zástavu do okna, na znak toho, že sa môže vrátiť. Jeho rodičia obtiahli celý dom bielym plátnom, z každého miesta na dome sa belela zástava... Rodina, tá nás prijme aj zbitých životom, s odretými lakťami od nerovného boja, bez ohľadu na knock-outy, ktoré sme si vyslúžili. Je to miesto, kde ich bolí každý náš zlý pocit, každý náš smútok prežívajú rovnako a zapoja sa do každej našej bitky. Nenadarmo vidíme rodičov postávať pred školami v čase skúšok, je dôvod prečo ich tak veľmi chceme nesklamať, prečo sa snažíme byť práve takými ako nás chcú mať. Aj bez príručky spoločenského správania vieme, že sú to tí prví ľudia za nami, keď hovoríme "áno". A také su aj sestry, to sú tie, za ktorými bežíme, keď niečo mešká a sú to bratia, ktorí sa pochvália svojim prvým razom. No rodina nie je bez omylov. Niekedy sa sklamú deti v rodičoch a niekedy rodičia v deťoch, sklamú sa bratia a sestry oplakávajú naše zlé rozhodnutia, ale sú tam. Vždy. Ako zrkadlo, jediné, okolo ktorého nemôžeme prejsť bez toho, aby sme do neho nenazreli a jeho odraz neskresľuje.
Vonku sa zotmelo. Na chodbu prenikajú svetlá monitorov z kancelárií. Všetci sú zabratí do práce iba naoko, počúvajú ako sa príroda vyrovnáva s horúčavou dnešného dňa. Dáva nám pocítiť, že na nás nezabúda a po šialenom teple prináša ochladenie. Pokoj pre rozpálené telá, horúce hlavy a rozdrásané srdcia. Keď som bola ešte dieťa, počuli sme búrku najprv na dvore. Šumela nad lesom a jej hlas sa odrážal od okenných tabúl maštale. Krava hlasno zabučala a ovce samé zbehli do prístrešku. Kone rozťahovali nozdry, aby sa nadýchali tej zvláštnej atmosféry. Akurát Maxi, biely čuvač, sa letargicky spakoval do stodoly. Vtedy pre nás pár hodín bez elektriny neznamenalo žiadnu katastofu, stačilo pozbierať prádlo a zatvoriť okná. Zvykli sme si posadať do predsiene k dedovi a cez otvorené dvere pozorovať dážď. Sedával na stolčeku bez operadla, na kolenách mal veľký cigarový popolník. Pofajčieval a rozprával nám. O lese, o vode, ktorá sa valila po ceste, o gumákoch zabudnutých pred domom.
Zbadala som ich hneď ako som vystúpila z autobusu. Dve dievčatá. Držali sa za ruky a striehli. Obzerali sa, raz jedna ťahala druhú k parku, potom zas druhá ťahala prvú k stanici. A potom obe zastali a dívali sa už iba jedným smerom. Brunetka s romantickými kučerami pohľadom posmelila ryšavku a tá vyrazila smerom k nemu. On stál, iba tam tak stál, čakal na ňu, usmieval sa, no neurobil ani jeden krok bližšie k nej. Povedala som si "grobian". Ale keď ona prístúpila k nemu, chytil ju za obe ramená. Pobozkal jej oči, potom čelo a nakoniec si ju silno privinul k sebe. Neďaleko v tráve sedelo niekoľko rómskych žien. Boli vyobliekané vo farebných šatách a živo diskutovali, hašterili sa a ich hlasy ku mne doliehali vo zvláštnej spevavej melodickosti. Vo chvíli, keď sa ich čakanie naplnilo, vzduch sa zmenil na živú, spontánnu radosť, deti a mladí muži, ktorí k nim prichádzali sa im vrhali do náručia. Aj tie, čo ostali sedieť mali odrazu lono plné nôh a rúk a pištiacich hlasov.
...a ja čakám kedy sa to stane. Od rána sa so mnou pohráva, práve tak, ako to nemám rada. Útočí nežne... tu zafúka a občas privanie mokrú vôňu do nosa. Narazí do mňa a znovu ma necháva čakať. Potom zahrmí, akoby silným hlasom a znovu sa odvráti. Naťahuje to... predohra pred milovaním, kým konečne vyprchá zo mňa ten nepokoj.... stále čakám. Do okien už udiera chladný mokrý vietor a vonku znovu počut jemné zahrmenie a kde tu zasvieti blesk, ale pršať sa nechystá... je to dlhá predohra... akési nežmé maznanie, kým nebudem mať pocit, že sa zbláznim, ak nezačne... ak ma neoslobodí od pocitu, že napriek tomu, že je na dosah... spustí sa, až keď bude sám pripravený... Potom prichádza. Prvá spŕška osvieži, až zalapám po dychu. Druhá už uvoľnuje ovzdušie, cítim ju na šiji... a je tu... búrka...
Keď som začala chodievať vlakom, mala som ohromný stres z toho, kedy a ako vystúpiť, aby som sa neviezla do neznáma ďaleko. Na druhej strane je cesta vlakom pre mňa ako plný tanier slepačej polievky pre chorého. Vyhľadávam nenápadné duše a skúmam príbehy ľudí. Dnes mám na dohľad muža, ktorý v trekovom oblečení zaspáva opretý o obrovský vak. Dievča sa učí na skúšky, odkedy sa vošla do vlaku, prehadzuje papiere, behá zvýrazňovačom po papieri... veru, skúška jej už dýcha na krk. Ale najnenápadnejší bol práve náš sprievodca. Teperila som sa s ruksakom na chrbte a on mi podáva ruku a vraví: Nech sa páči slečna. Nie je to ani to, čo hovorí, ale ako to hovorí. S pátosom v hlase, ako keby nestál v chodbičke vlaku ale na doskách, ktoré znamenajú svet.
Niekedy pri čakaní na zastávke postávam pred novinovým stánkom. Prechádzam okolo a nechávam sa zvádzať. 1,29 za film na DVD (kto toto vymyslel mal by dostať nobelovku), 99 centov za Ferda. 50 centov za to, že sa dozviem ako bude pani Dočekalová tráviť sviatky. 96 centov z ato, že budem vedieť pohlavie Paliho dieťaťa. 1,99 za to, že zistím „Prečo muži milujú striptíz". Aj to ma zaujíma že: „Prečo ženy podvádzajú" alebo „Prečo diéty nefungujú", už od 1,99. Alebo stačí 40 centov a zistím, že by som mala poznať nejakú Janu alebo dokonca jej sestru. A chudák Vlado už zbytočne schováva frajerku. Keď si priplatím, môj drahý zažije „Orgazmus na 14 spôsobov" (kua to až toľko ich je?) a budem vedieť ako na „párty" vyzerať lacno za veľa peňazí či draho za málo peňazí ... alebo tak nejak.
Nenápadne sa vytrácam z práce, výnimočne preplácam autobus, len aby som bola skôr doma. Na ruke mi stále ostávajú tri bodky, to aby som nezabudla vyplatiť nájom, dovolenku a kúpiť... Čo vlastne? V autobuse so mnou sedáva taký ten chalan, ktorého nikto nerieši. Tvoríme dokonalý pár. Obaja máme tichú dohodu o tom, že ja mu podržím miesto a on mi potom vyloží ruksak nad hlavu. V Prešove mi ho zloží a pokračuje ďalej. Ja mávam nos zastrčený v knihe, on zvykne čítať skriptá alebo zošit s poznámkami. Provokuje moje chuťové bunky desiatou, ktorú si vyberá z mastného papiera (žiadne igelitové vrecúška ani papierové servítky) a tesne predtým ako zídeme z diaľnice si z tašky vyberie diskokeksy. Celý je obsypaný omrvinkami. Má takú jednu plastovú fľašu od minerálky, v ktorej ma rozrobený pomarančový sirup. Stále tú istú.
Celú základnú školu trpela posmeškami, kvôli jej rýchlemu jazyku a poskakujúcim hláskam. Posmievali sa jej kvôli nadváhe a vyhadzovali jej na oči jej vyšúchané nohavice. Bojovala proti svojim komplexom aj za ne. Snažila sa presvedčit okolie aj samu seba, že znamená viac. Zatvárala sa ku knihám a lozila po skalách a stromoch. V slovách nachádzala upokojenie a nádej, na skalách hľadala výzvy, únavu a samotu. A tak sa stalo, že po jednom veľmi nepríjemnom zážitku vyliezla na tú najvačšiu skalu. Zdolala ju na prvýkrát a zdolala ju úplne sama, keď vyšla hore, pošmykla sa jej noha. Letela necelé štyri metre. Doškriabala sa a doudierala, ale odrazu sa cítila lepšie.
Postáva pred obchodným domom a predáva pouličný časopis. Nevšímavo okolo neho prechádzam a vyberám mincu do nákupného vozíka. No na moje veľké prekvapenie sa k nemu prihovára môj otec. Podáva mu ruku a púšťa sa s ním do družnej debaty. Oslovil ho, pamätám si, že povedal: "Serus Boris," a mne bolo jasné, že to bude jeden z tých nekonečných rozhovorov, hlavne vtedy, keď otec dodal, "Poc, zoberem ci pivo". Povedal to, ako keby boli uprosted leta na Hlavnej ulici. Bez akejkoľvek snahy porozumieť, pridať sa alebo sa zúčastniť, som sa vybrala vyškrtať zoznam, dávajúc obom mužom dostatok času na rozhovor. Keď som vychádzala z obchodu, našla som ich na takmer rovnakom mieste. Boris práve inkasoval peniaze za časopis. Keď ma zbadali, narýchlo si podali ruky, otec známym pohybom vytiahol z vrecka cigaretu a jednu mu pripálil svojim zippom a celou váhou svojej 105 kilovej osobnosti sa ku mne rozbehol. "Ta vidíš, čo sa môže stať s človekom..."
Tamara je dievča na pohľadanie. Keby o nej vedeli všetci tí single muži v Košiach, nemala by som ju ja a tak som rada, že je (single). Nestretávame sa nejako často. 2x do týždňa ma zvykne vypočuť a ja ju popočúvam, alebo sa ju snažím vypočuť s rovnakou trpezlivosťou. V podstate o mne za ten krátky čas vie strašne veľa a ja si dovolím tvrdiť, že ju tiež veľmi dobre poznám. Niekedy ti mám taký pocit, že sú ľudia, ktorí boli v našich životoch vždy, patrili do nich ako lyžička cukru do paradajkovej polievky, no stretli sme ich až teraz.
40 rokov si protilietadlový kanón sovietskej výroby kalibru 85 hovel na západnej strane Dargovského priesmyku... A potom prišlo auto s podvalníkom a kanón zrazu nebol!
Nikdy sa nesnažil skrývať svoju nezávislosť. Bol presne ten typ človeka, na ktorého sa ľudia pamätajú. Nosil bezchybne vyžehlené košele a dokonca aj tie kockované, na ňom vyzerali skvele. Ak vkročil do miestnosti, museli ste zdvihnúť hlavu. On nikoho neriešil a my sme vedeli, že jeho život sa uberá tým správnym smerom. Potom jedného dňa spadol, stál pri dverách a potom spadol.
