- Po keľo tote bandurečki? Jaki mace šumni kalapek - prihovárajú sa mi starší páni. Poflirtujú si, kúpia pár kíl zemiakov a potom sa pomaličky, podopierajúc sa o barličku odchádzajú.
Cigáni vždy prichádzajú neskoro. V debničke už toho veľa neostalo.
- Ta dajce za ošem koruni... vedz už ľem kuščik ostalo, to i tak nepopredace. Ja kupela sinovi taku bliščacu košeľu ta mi veľo nezostalo - s hurónskym smiechom im vysypávam zvyšné zemiaky do tašky a beriem od nich 20 korunáčku.
Špecialista na zemiaky uznanlivo krúti hlavou a tvrdí, že on potrebuje všetky rovnako veľké. Najprv vyberá tie z "malej" debničky, neskôr z "veľkej". Otec sa usmieva a ponúka mu, že mu otvorí aj ostatné vrecia, aby si vybral presne tie, ktoré mu najlepšie vyhovujú. Chlapík naradostene prehrabáva zemiaky vo všetkých vreciach a s uspokojením odovzdáva vrecko na váhu. Po pol hodinovom hľadaní - 1,35 kg.
Mala som rada tento čas. Opálených maďarských chlapcov pri pulte s paprikou a melónmi. Ostrými nožmi vyrezávali trojuholníky do melónu na dôkaz toho, že su dozreté a sladké.
Klobúk sa mi stratil, ale čriepok ostal ... :)
