O tom, prečo môj otec miluje moju mamu

Autor: Mirka Polohová | 28.3.2020 o 10:54 | Karma článku: 4,06 | Prečítané:  343x

Láska je skúšaná nie len v čase cholery. Aj korona jej dáva pekne zabrať. A aj keď zvýšený počet rozvodov je vraj iba o kumulácii, ponorka je sviňa. Nám sa ale zatiaľ vyhýba.

Po vyše dvoch týždňoch dobrovoľnej karantény som sa konečne presunula k rodičom. Ten pocit, že môžem byť nakazená sa ma aj tak drží stále, ale našťastie sa mojej logike postupne darí prekonať moje drbnuté psyché. Keď som svoje obrovské (aspoň také sa mi po tom čase odlúčenia zdalo) auto zaparkovala na dvore, mala som pocit, že sa mi to sníva. Vzduch, vtáky, zvuky jarných prác a moji rodičia.

Mama s ustarosteným pohľadom mi očami naznačovala, aby som dostala svojim šarmom a tiež nekonečným prúdom slov otca z garáže. Aj keď bolo vonku skutočne teplo a slnko osvecovalo jeho najnovší pracovný úspech. Hobľovačku spravenú presne podľa japonského videa na YouTube.  Aj fľaša sladkého omšového vína sa zohriala, keď sme ju na chvíľu položili na kamenný múrik pri letnej kuchyni.

Už niekoľko mesiacov, možno viac ako rok, bojuje otec s bolesťou v nohe. Po vyšetreniach sme zistili, že ktorýsi jeho stavec už nie je čo býval, a preto sa za svoju starobu mstí pri každej zmene počasia alebo po väčšej námahe prudkými bolesťami.

  • Dám ti pod nohu vankúš, tak si ľahni. Tu. No nelepši? Abo ne, dám ti taký tvardši vaknuš. Abo ešči jeden. Vidiš Mirka, jake to ja mam každu noc trapene? Aha oci, i papež jak kriveje, skoro spadnul so sviatoscu.

Konštatuje mama, keď konečne svojho muža natrela tou „drogovou masťou“ (rozumej konopné mazanie).

  • Ta vidziš, mne boľi a on kriveje.

Keď zaberie prášok rozpustený v dvoch deci vody, konečne je nálada v obývačke iná. Oco si sadá na taburetku a pre zmenu natiera krémom nohy svojej žene. Viem, že keď ich ráno budem počuť zhovárať sa v posteli, nájdem ich v objatí, ktoré povolí až vtedy, keď sa ja usadím na kraj a pridám sa do debaty o dôležitých veciach. Čo budeme dnes variť, či ten môj kamarát príde pre chlieb dnes alebo až v pondelok. Tiež je dôležité pripomenúť, že dnes nebudeme toľko pracovať, pôjdeme len tak dačo „podlubac“ (urobiť niečo malé – pozn. prekladateľa) a hlavne, že sa nemusíme báť, že všetko máme a nič vlastne nemusíme.

Ušijeme nejaké rúška a zanesieme ich cez kopec, lebo tam ich potrebujú. Otec vymyslel drôtik na nose a mamka skúša nové štýly. Aj ja som jej doniesla pár nových strihov.

  • Ideme s dedom na záhradu strihať stromy.

Toľko k tým nenáročným činnostiam na dnes. S dedom. Aby sme nezabudli na to, že máme dvoch „podpaľvechcoch“ (nezbedníkov – pozn. prekladateľa), ktorí sa nevedia dočkať, kedy táto karanténa skončí. Bude to znamenať výlety na traktore aj pokusy zahrať si bedminton. Už len čakáme, kedy budeme môcť začať. Znova.

A prečo ju teda miluje? Lebo to s ním nevzdala. Lebo vie, že sa o neho bojí zakaždým keď zakašle. Perie každý deň, aby sme náhodou nechytili „totu zlu chorobu“. On prebral zodpovednosť za ten zvyšok. Za to, aby aj jej deti mali strechu nad hlavou a aby tí najmenší vedeli pokosiť trávnik a nezľakli sa naštartovanej motorovej píly. Lebo toto, je jeho zodpovednosť. Milovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?