O tom, že prišla...

Autor: Mirka Polohová | 13.10.2011 o 21:50 | Karma článku: 5,82 | Prečítané:  951x

Milka napísala, že má rada jeseň, ale nie také "pľuhavstvo". Okrem toho, že som už dlho nepočula toto slovo, zistila som, že je skutočne tu. Obdobie, ktoré mi dáva pocítiť, že žijem. Viem, že ju milujem úprimnou láskou. Dokonca si od nej nechám robiť zle. Odpustím jej malé prehrešky, keď mi postrapatí vlasy alebo spôsobí, že v aute ráno prikúrim, aj to, že mi už nestačí sveter. Na ulici ma prepadáva pocit, že by som mohla byť čímkoľvek, práve v tej chvíli. Predávať zmrzlinu stočenú do špirály, spievať s fontánou alebo zabehnúť maratón. Vždy od septembra do obdobia prvého snehu verím na zázraky. Červený západ slnka mi pripomína, čo som stratila a pomaly si zvykám na šero, do ktorého sa zobúdzam.

Žlté auto logistických služieb zastavilo neďaleko autobusovej zastávky. Vystúpil z neho nízky chlapík s veľkým vrecom. Zo schránky, ktorú otvoril vypadlo pár listov. Urobilo sa mi z toho akosi smutno.

Vzorne vypísané pohľadnice zvykol posielať pán, ktorý nosil celý rok károvanú čiapku so šiltom. Videla som ho ako priesvitnou páskou zalepoval staré obálky, aby sa z nich nevytratili slová. Chýbajú mi listy. Dostala som ich zopár. Rukou písaných, zalepených v obálkach. Teraz padajú na chodík samé. Unavili sa. Vedia, že prišla.. že je tu, že tu ostane iba chvíľu a potom sa zmení na belobu nepopísaných strán.

Chytá sa ma nostalgia, ked zvažujem, aká bude jeseň bez neho. Ale neviním ju, vzala nám ho jar.

O čelo si opieram pohár bielho, vo vzduchu cítim vanilkovú príchuť drobných koláčikov odložených na Domčino piatkové rande, vyzerám oranžový západ slnka. Necháva ma čakať. Skúša, či to s ňou myslím vážne.

Aj keď odo mňa nepýta večný sľub vernosti v kamennom chráme, chce aspoň prsteň. A tak jej ho dávam, aj keď sa správa pľuhavo. Nastrkujem jej ho na prst a nečakám, že sa zmení. Viem, že pribehne uprostred prechádzky po obede. Keď sa dá ešte vyjsť, ešte na chvíľu dýchať. Ráno sa pripomenie bielou hmlou a večer mi dá pocítiť, že neostane dlho.

Som rada, že je tu, že mi dopriala jeden svoj víkend s mojou Tamkou, že mi dopraje ešte jeden v spoločnosti vzácnych priateľov.

Potom nám bude znovu ľahko. Pri šálke horúceho čaju pod dekou s niekým, kto nám bude dýchať do dlaní, keď nadídu prvé mrazy.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Krajina, ktorá neexistuje, ale funguje. Vitajte v Náhornom Karabachu

Nad arménskou krajinou pri Náhornom Karabachu vedie supermoderná lanovka. A z nej vidíme aj kus histórie.

DOMOV

Kotlebov neúspešný kandidát si našiel cestu do parlamentu

Anton Čulen bude poslaneckým asistentom Natálie Grausovej.

KOMENTÁRE

Môže sa zo Slovenska stať slabý kus stáda pre Putina?

Slovensko neutečie pred nevyhnutnosťou viac investovať do armády.


Už ste čítali?