Takže toto som skutočne ja. Myslím a žijem v realite. Potichu priznávam, že mi záleží na dospeláckych veciach. Dokonca na tom, či budem mať auto a akú mám prácu. Rozmýšľam nad tým, ako zvládnem deti, či sa mi podarí vytvoriť si skutočný domov, či budem úplne šťastná.
Pripadám si patetická, lebo sa snažím vykričať do celého sveta, že toto predsa nie som ja. Ja som tá príjemne naivná, romanticky zamyslená, tá, ktorá číta knihy na lavičke v parku a uprostred týždňa si zájde do divadla, kde opakuje repliky po hlavnej postave, aby sama sebe dokázala, že by mohla, že by som to zvládla rovnako dobre. Infantilná egoistka.
A pritom na tom nie som tak zle. Dá sa na mňa v celku spoľahnúť. Nezabúdam na čísla a deadliny. Vážia si ma pre promptnosť a schopnosť rýchlo reagovať. Možno aj preto, že nerada nechávam ľudí čakať.
Na prvej sú ľudia tak zvyknutí na to, že im stále niekto chce zle, že kričia na každého, kto im skríži cestu. Na druhej stene sú tí, ktorí moje nadšenie pre prácu považujú za hlúpe, veria, že nič dôležité nerobím iba preto, že nenosím formálne nohavice a nemaľujem sa. Na tretej stene sú tí, ktorí veria, že mrhám svojim talentom pri krížení tabuliek a vyrátavaní zisku, keď by som mala hovoriť o láske a veciach, ktoré sa nedajú modelovať slovami.
Ale sú tu aj tí, ktorí ma nesúdia. A tí robia moju realitu romantickou, dokonalou. Ľudia, ktorí mi povedia, že namaľovaná vyzerám sladko a že ma ľúbia preto, aj napriek tomu, že som to iba ja.
