Na stanici z medzinárodného rýchlika vystupovali ľudia, niektorí ešte pokrčení od nepokojného spánku, iní si narovnávali nohy a vyberali telefóny, aby si nastavili operátora, zavolali taxík alebo aby niekomu na druhej strane povedali "už som tu". Ona vystúpila, podala tašku mužovi, ktorý mal jej oči a spoločne kráčali k východu.
On šuškal niečo jemu a o pár krokov ďalej šuškala niečo ona jej. Potom prestali šuškať a dívali sa na seba. Školské tašky im viseli na ramenách a oni sa chytili za ruky. On chytil jej ruku a ona jeho. Kráčali vedľa seba akosi nemotorne, ako keby im zavadzali ich vlastné nohy. Ona bola červená od uší k nosu a on si nervózne prihládzal vrecko na rozgajdaných rifliach.
V to ráno som sa zobudila zo zvláštnym pocitom na hrudi. Nemuseli mi to hovoriť. Stačilo, že som ich videla, ako tam sedia. Potichu, bez zvyčajného vykrikovania pri odpisovaní domácich úloh. Prešla som okolo nich a uvedomovala som si, že to nie je iba tak. A keď Danka vykročila po chodbe smerom ku mne, nehovorila nič. Otočila som sa k nej chrbtom, lebo jej oči hovorili viac, ako všetky slová.
Stáli hneď vedľa staničného bufetu. Zápach, ktorý sa od nich šíril, nútil ľudí obchádzať ich oblúkom. Za centy, ktoré vytiahol zo špinavého prepoteného kabáta kúpil jeden hamburger. Podal jej ho a díval sa, ako z neho odjedala. Potom mu polovicu vrátila. Gestom ruky odmietol a keď si znovu odhryzla, prehltol naprázdno. Nerozprávali sa. Nehovorili celkom nič.
Je to tak, ako keď sa večer ukladáme do postele a neprajeme si dobrú noc. Iba sa k sebe natlačíme, aby sme sa v pochmúrnu noc zahriali.
Už pár dní mám ten pocit. Slová mi ostávajú v hrdle, lebo nemôžem nájsť tie správne. Chcela by som vyjadriť, ako veľmi mi je to ľúto, že rovnako cítim smútok. Chcela by som povedať, že všetko nakoniec prebolí a že láska nikdy nezomiera. Povedať jej, že krízy prídu, že budú súčasťou všetkých nadchádzajúcich dní, ale že po čase tu už nebudú tak často. Ale namiesto toho mlčím. Mám pocit, že by sa nemalo hovoriť nič. Z úcty a piety. Podať si ruky a v tichu počkať na to, kto prehovorí ako prvý.