Nie je to preto, aby sa muži cítili nenahraditeľní, najmúdrejší a najsilnejší. Ani preto, aby ženy vládli v kuchyni, prebaľovali deti a nestarali sa do politiky. Je to iba preto, aby sme na chvíľu boli spolu. Pomohli si, porozprávali sa a aby sme sa vedeli oceniť.
Keď sa niekedy dívam na tých mojich, vidím, že sú zamilovaní aj po 27 rokoch manželstva. Mama volá na otca stále, keď je v kuchyni sama alebo keď ju úspešne ignorujem od zapnutého počítača. Zavolá ho, aby jej podal hríby z vrchnej poličky, aby jej „dačo povedal“, alebo iba preto, aby prišiel. Dáva mu robiť maličkosti a vyrábať drevené varešky, lebo odkedy nepracuje, cíti sa neužitočný a niekedy sa ho chytá zúfalstvo z ďalšieho neúspešného pokusu niečo nájsť.
V podstate to je ako z tých amerických filmov. Oni si tam stále hovoria "milujem ťa" a debatujú pri veľkých stoloch počas večere. U nás je to jednoduchšie.
To, že sa milujeme, to predsa vieme. Naše vyznania lásky sú zabalené do otázok a žiadostí o pomoc. Vtedy, keď niekomu povieme, že ho potrebujeme alebo sa tešíme, že nemusíme robiť všetko sami, lebo stále je tam niekto, kto nám odpovie. Niekto, kto nám podá naberačku, keď stojíme priďaleko od zásuvky.
A práve teraz, v tento čas, do koláča prisypem viac škorice, aby sme si pomaly začali zvykať na to, že sa rok skláňa ako unavená stará dáma. Sama si sadá na lavičku, šatku si pritíska bližšie ku krku a díva sa, ako sa škôlkári tešia z prvého snehu.
