O jeseni, o tebe a o tom, že za letom, mi nebýva ľúto

Autor: Mirka Polohová | 20.9.2009 o 0:20 | Karma článku: 11,23 | Prečítané:  2426x

Celú noc sa snažím vymaniť z objatia, nechať ho spať samého, aby sme neskôr neľutovali zle prebdetú noc, nemôžem. Stačí, že sa pohnem a nájde si ma. Pritisne si ma tak, aby som nemohla viac uvažovať o úteku. A keď sa ráno budíme, hovorí mi o tom, ako "hlasno dýcham" celú noc a vytláčam ho z postele. Možno ho to skutočne hnevá a možno to hovorí iba tak. Stáva sa zo mňa citlivka. Reagujem na každé slovo, niektoré odmietam počúvať. Bojím sa otázok, na ktoré nemám odpovede. Aspoň nie nateraz. Bojím sa, že sa zo mňa stane zlý človek. Žena, ktorá k sebe púta mužov tým najstarším spôsobom, žena, ktorá prišla sama o seba. Trochu som si už zvykla... na odchody a návraty a potom na tie kúsky šťastia, ohraničené iba nemyslením. Melanchólia, čo ma postihuje každý rok, si ma našla znovu.

Skončili sa dovolenky, spálené miesta sme si potreli panthenolom a plavky zavesené a vysušené zase na chvíľu odložíme do zásuviek. Za letom mi nikdy nebýva ľúto. Nevyžívam sa v horúčavách, ani dusnom vzduchu. Z prvých slnečných lúčov, ktoré mi vyťahujú pehy na nose sa teším, ale potom  je to o spotených telách v autobusoch a o túžbe aspoň na chvíľu strčiť hlavu do chladničky.

Preto mi nikdy nechýba leto. Vystrieda ho jeseň. Vtedy sa môžeme držať za ruky a hovoriť si o láske, keď padajú farebné listy zo stromov. A ja nepotrebujem kyticu zo slnečníc, úplne mi stačí tá z farebných listov. Aj objímať sa môžeme, hoc aj veľmi dlho. Trošku sa zohrejeme za západu slnka a povieme si, že ten čaj s rumom by mohol mať aj romantickejšiu verziu.

Stále budem sedávať v parku, no možno už nie tak často a tak dlho. Budem si nadávať na drzého Milera a znovu prečítam Olivera Twista. A doma za dlhých zimných večerov mi vždy dobre padne Dickens. Rozosmeje ma a nahlas si budem čítať celé vety plné viktoriánskeho pátosu. A keď si konečne kúpim lampu, budem zaspávať priamo na stránkach milovaných kníh.

Taká bude moja jeseň. A ak sa nestane priveľa katastrof, ak v Číne nezhorí sklad, ak neprídem o okno a počítač nevypovie službu, nejako sa už pretlčieme. Lebo jesene sú každý rok takéto. Nič si nepýtajú a nesnažia sa na seba upozorniť. Sú iba predskokanmi pred zimou, prechádzajú pokojne a do Vianoc si na ne nikto nespomenie. Na vôňu pooranej zeme a vôňu dozretých jabĺk.

A tak ako každý rok, aj tento rok túžime po dlhých prechádzkach a potom po šálke horúceho čaju pod dekou s niekým, kto nám bude dýchať do dlaní, keď prídu prvé mrazy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bývalý šéf Tiposu pôjde do väzby, rozhodol Najvyšší súd

Do väzby okrem Barcziho pôjde aj exšéf IT Prelec.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico Kalavskej ukázal dvere

Kto po tejto skúsenosti podá Smeru ruku?


Už ste čítali?