Stojím na zastávke a predstavujem si, aké auto by šoféroval, ako by sa k nemu hodilo a koľko by malo najazdené. Uvažujem, akej by bolo farby a ako by som sedela vedľa neho a ruku si položila na ručnú brzdu.
Vidím nás, ako kráčame do malého bytu, ktorý je celý náš, ako si vyzúvam topánky a on na mňa kričí, aby som nechodila bosá.
Viem, ako by ma ukladal do sedačky a hovoril mi o tom, že by som nemala piť toľko kávy, opýtal sa, či som hladná a rozkrojil by mi na tanierik pomaranč.
Počúval by moje nekonečné táraniny, celý môj deň by vedel naspamäť.
A ako tak sedím v parku, zrazu počujem ako fontána hučí, deti s výskotom strašia holuby a starčekovia sa podopierajú palicami. V hlave mi hučí spleť mojich myšlienok... Pôjdem do divadla... Mám plnú hlavu vlastných smiešných odstavcov... Radšej sa stratím v slovách iných ľudí.
