Búrka sa hlásila stále hlasnejšie. Vietor mi zafúkal do chrbta. Museli ma zavetriť. Potichúčky som odopínala štipec po štipci a ľahko skladala obliečky, uteráky, košele a obrusy do koša. Začula som, ako na mňa rodičia pstkajú. Vyberali fotoaparát a snažili sa zachytiť tichú dvojicu. Márna snaha... ako obyčajne, hneď nám naznačili, že nafotiť book, to nás bude niečo stáť.
Slušne povedané ukázali nám chvosty.
Vietor zosilnel. Len chvíľku, čo som sa obzrela, ako sa nebo mení na tekuté olovo, zmizli. Tichšie ako prišli. Suché a po sene voňavé prádlo som si oprela o bok a utekala dovnútra. Dážď sa spustil až po chvíli. Vzduch bol po ňom mokrý a presýtený májom...
Tým posledným.
Perniková chalúpka v jarnej búrke...
Mirka utekaj na zahradu, už čuc jak prší nad lesom... zavolala mama na mňa. Vyzrela som z okna a prebehla cez celý dom. Starý plastový kôš na prádlo som zhrabla jednou rukou a s dažďom za pätami som bosky utekala hore kopcom k rozvešanému prádlu. Dlhá belasá sukňa za mnou viala ako zástava a z prístrešku som počula ako tata kričí: Nepolam nohy, šak doschnu na vešaku tu... Ako som sa natiahla za uterákom zamrzla som na mieste... V diaľke zakričal bažant, rozprestrel krídla a pár metrov lenivo preletel k miestu, kde majú so sliepkou svoje hniezdo. Pár metrov odo mňa boli. Ona a on. Srnka a malý bambi... Chodievajú pravidelne, ale nikdy v takú skorú hodinu. Zatajila som dych a pozerala som sa, ako sa pasú na čerstvo pokosenej tráve. Maškrtníci leniví...