Bloghttp://polohova.blog.sme.sk/rssblog.sme.skblog@sme.skskO tom, čo urobiť s topánkami pod posteľou (polohova)Niekedy sa zobudím a cítim sa dobre. Sadnem za volant a po prekonaní malého kúsku diaľnice, prídem domov. Že tam boli, som vedela. A kdesi je ešte jeden pár. Spodky, pár ponožiek a nohavice s vreckami. Sun, 13 Nov 2016 15:00:00 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/438604/o-tom-co-urobit-s-topankami-pod-postelou.html?ref=rssO vetre, odchodoch a o hneve (polohova)Ráno fúkal drsný severný vietor. Vyťahoval mi vlasy spod kapucne. Asi sa urazil, lebo som sa mu obrátila chrbtom. Zdalo sa mi, že je rovnako nabrúsený. Zdieľal môj hnev. Celou cestou mi prikyvoval konármi stromom. Vravel mi... Sat, 22 Oct 2016 19:00:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/280244/o-vetre-odchodoch-a-o-hneve.html?ref=rssO tom, ako dlho to bude ešte trvať (polohova)Ešte stále ma trošku napne, keď si na to spomeniem. Prepadne ma to vždy, keď zabudnem, prečo sa vlastne cítim tak mizerne. Svadobný plánovač som odložila, prestala som vyberať v mysli šaty. Povedala som to doma, dokonca bez plaču. Mon, 17 Oct 2016 19:30:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/435972/o-tom-ako-dlho-to-bude-este-trvat.html?ref=rssO tom, na čo všetko si človek zvykne (polohova)Keď nám pred 3,5 rokom povedali, že bude žiť len dva roky, prijali sme to s odmietaním. Koniec, koncov popieranie je prvé štádium smútku. Mysleli sme si, že nás to pohltí a každý deň bude čierny, no nie je to mu celkom tak. Fri, 07 Oct 2016 08:59:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/434996/o-tom-na-co-vsetko-si-clovek-zvykne.html?ref=rssO ľuďoch, ktorí majú kľúč od môjho bytu (polohova)Uvedomila som si to vtedy, keď som si vybrala zvyšky vyvrátených vajíčok z vlasov. Bolo pol štvrtej ráno a ja som si uvedomila, že sa začal nový život. Bude plný omylov, rovnako ako ten pred ním. Nový bude iba môj pocit.  Mon, 03 Oct 2016 19:18:55 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/434591/o-ludoch-ktori-maju-kluc-od-mojho-bytu.html?ref=rssO tých mojich (polohova)Odkedy sú spolu doma, venujú sa jeden druhému. Nehádajú sa, nelezú si na nervy. Pri pohľade na nich, mi to príde také jednoduché. Ako dívať sa na špičkového športovca, ako s obrovskou ľahkosťou prekonáva kilometre na trati.... Mon, 01 Feb 2016 14:02:11 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/400043/o-tych-mojich.html?ref=rssO jeseni a tom, ako luxusne si žijem (polohova)Z kuchynského okna môjho skromného podnájmu som sa celé dni dívala na leto. Vysedávala na okennej parapete, polievala Alfonza Fikusa a Fialku, ktorej meno sa mení každú chvíľu. Vídavala som svadobné mamky, ako s hrdosťou nesú krabice koláčov do práce, penzionovaný vojak vláčil obrovské kytice orgovánu, čo sladko voňal. Detičky s klobúkmi na hlave zbierali hlavičky púpav. Babičky sa pýšili modernými kočiarmi. Celý svet hovoril jazykom batoliat. Potom pomaly prišla. Nenápadne sa mi oprela o hrdlo. Nasťahovala sa mi do postele a priniesla si prikrývku.Fri, 27 Sep 2013 11:59:59 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/338457/O-jeseni-a-tom-ako-luxusne-si-zijem.html?ref=rssO tom, prečo neverím na kúzelnícke triky (polohova)Mokrú bundu som zavesila na parožie vešiaku v predsieni a stôl v kuchyni podoprela rohom zošita. Chcem ťa dnes, milý čitateľu, oslovovať staromódne. Hádam to pochopíš aj ako prejav mojej úcty za čas, čo mi venuješ. Dovolím si ti dokonca tykať a dúfať, že mi to nebudeš mať za zlé. S tými kúzlami to teda bolo takto.Tue, 15 Jan 2013 22:22:22 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/318394/O-tom-preco-neverim-na-kuzelnicke-triky.html?ref=rssO dvoch ženách (polohova)Vídavala som ju, keď som bola ešte dieťa. Prechádzala sa manželom po ceste na kalváriu. Mala ryšavé vlasy a veľké zelené oči. Pre mňa bola ako hrdinka z románov. Občas sme ich zazreli v cukrárni, kam sme my mohli iba na jeden kopček zmrzliny. Mama zvykla hovoriť, že sú to boháči, ale že nemajú žiadne deti.Mon, 10 Sep 2012 22:22:22 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/307681/O-dvoch-zenach.html?ref=rssO dobrých ľuďoch (polohova)Usmievam sa, v poslednej dobe pomenej, ale inak sa usmievam. Dalo by sa povedať, že je moj podpis. Môj prirodzený výraz. Dnes večer sa našiel ďalší dobrý človek. Janko mi urobil z večera pôžitok, zložil mi starosvetské komplimenty a ja som si spomenula na to, že dobrí ľudia ešte žijú. Domči som sľúbila, že sa s tebou podelím o príbeh jej otca. Je to príbeh celkom obyčajný, trošku poučný a hlavne krátky, takže si ho stihneš prečítať ešte predtým, než sa uložíš na predpracovný spánok.Sun, 12 Feb 2012 22:37:10 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/289520/O-dobrych-ludoch.html?ref=rssO veciach, ktoré neviem povedať inak... (polohova)Nikdy sme nikomu v rodine nebránili, aby šiel za svojim snom, aby miloval toho, koho si vybral. Viem, že moja babka mi to niekoľkokrát povedala, že nikomu nebránila, aby sa „pobral“. Pravdou je, že niekedy nemala veľmi na výber. Mama spomínala, že si z nej robili žarty, keď randila s otcom. Pýtali sa jej, či má na dvore dosť veľkú kopu hnoja. Nikto o ňom netvrdil, že záletník (či niečo horšie), nikto si o ňom nevymýšľal klebety. Viem si dokonca predstaviť, že sa rodičom aj trošku uľavilo, že neostane na ocot. No stalo sa, že jednému členovi našej rodiny toto nebolo dopriate... a takto sme prišli o pokoj v rodine, ktorá už aj tak dosť trpela stratou.Fri, 16 Dec 2011 17:24:26 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/283497/O-veciach-ktore-neviem-povedat-inak.html?ref=rssO tom, že prišla... (polohova)Milka napísala, že má rada jeseň, ale nie také "pľuhavstvo". Okrem toho, že som už dlho nepočula toto slovo, zistila som, že je skutočne tu. Obdobie, ktoré mi dáva pocítiť, že žijem. Viem, že ju milujem úprimnou láskou. Dokonca si od nej nechám robiť zle. Odpustím jej malé prehrešky, keď mi postrapatí vlasy alebo spôsobí, že v aute ráno prikúrim, aj to, že mi už nestačí sveter. Na ulici ma prepadáva pocit, že by som mohla byť čímkoľvek, práve v tej chvíli. Predávať zmrzlinu stočenú do špirály, spievať s fontánou alebo zabehnúť maratón. Vždy od septembra do obdobia prvého snehu verím na zázraky. Červený západ slnka mi pripomína, čo som stratila a pomaly si zvykám na šero, do ktorého sa zobúdzam.Thu, 13 Oct 2011 21:50:53 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/275963/O-tom-ze-prisla.html?ref=rssO obyčajných víkendoch na konci leta (polohova)Predstavila som sa do telefónu, ako sa patrí. Slušne a zrozumiteľne som povedala "Dobrý deň, požičovňa vzducholodí." Mama na druhej strane vyprskla a s predstieraným hnevom v hlase zakričí do sluchátka "Miricaaaaa". Viem, že volá kvôli tej istej veci ako každý piatok. A tak jej poslušne hlásim čas príchodu domov a bez toho, aby sa opýtala, jej rovno poviem, že dózy som zabudla v kuchyni. "Nič nové," odpovie a potom si už nemusíme hovoriť nič.Fri, 12 Aug 2011 16:34:18 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/264122/O-obycajnych-vikendoch-na-konci-leta.html?ref=rssO opravených štipcoch a veľkom prádle (polohova)Sobota bola vždy o tom. V tej najjednoduchšej práčke tej doby sa v kúte mlelo prádlo s prachom na pranie. Celá pivnica bola zaprataná farebnými lavórmi a detskými vaničkami. Bol to čas farebných gumených čižiem a rozmočených rúk.Fri, 15 Jul 2011 15:49:10 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/268421/O-opravenych-stipcoch-a-velkom-pradle.html?ref=rssO pokecoch, chatoch a sexuálnych skúsenostiach (polohova)Ach jaj, zase tá moja naivita. Človek by si myslel, že na takej skazenej stránke v tej konkrétnej miestnosti nájde človek iba tých konkrétnych ľudí, skúsených v danej veci a pripravených na... ok proste pripravených. Pre potreby tohto príbehu budeme jeho volať Pasat a ju volajme tak kamarátsky Nika.Mon, 11 Jul 2011 20:32:39 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/267042/O-pokecoch-chatoch-a-sexualnych-skusenostiach.html?ref=rssO tom, ako sme nakoniec kúpili a o tom, čo býva potom (polohova)Na auto, na mužov, na kolegov, na lásku, na manželov a manželky svojich detí a na sladký melón musí mať človek jednoducho šťastie (alebo musí vedieť ako hľadať). Už je tomu tak. Neviem do akého štádia som sa to dostala, ale na konečný koniec sa jedno auto, ktoré ma chcelo našlo. Teda... ono ešte nevedelo, že bude práve moje. Prezrieravo som ostala 120 km v bezpečnej vzdialenosti, aby sa náhodou nezľaklo. Ženy by fakt nemali písať o takých veciach a hlavne sa do takých vecí starať. A preto som to nechala na mužov.Fri, 03 Jun 2011 10:30:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/266253/O-tom-ako-sme-nakoniec-kupili-a-o-tom-co-byva-potom.html?ref=rssO tom, ako sme auto kupovali... a nekúpili (polohova)Človek (napríklad taký naivný ako ja) by si myslel, že kupovať auto bude zábava. Malo to byť vzrušujúce obdobie, ktoré sa končí obrazom mňa, ako s búšiacim srdcom na dialnici sledujem ako sa ručička posúva od stovky vyššie. Povedali mi, že si mám urobiť "prieskum". Aj som tak začala. Začala som si klikať autobazár za autobazárom, prečítala som hádam všetky články o tom, ako kúpiť jazdenku. Vyklikala som zoznamy málo a veľa kazivých modelov. Dozvedela som sa, ktoré značky nemajú pozinkované plechy. Dokonca viem, po koľkých kilometroch sa menia rozvody. Ó áno viem to! Aj o dieslových, aj o benzínových motoroch.Mon, 09 May 2011 17:00:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/264495/O-tom-ako-sme-auto-kupovali-a-nekupili.html?ref=rssO sobotách (polohova)V piatok sa obyčajne z práce neponáhľam. Stačí, ak prídem domov na večeru. Niekedy mám po celom týždni chuť vyškriabať sa na kopec a zakričať. Nič konkrétne... iba tak si kričať. Naši na to majú iný recept. Rovnako dobre sa pri tom ventiluje a hlavne zabúda. Niekedy aj s trvalým efektom. Napriek definitíve času, ktorý plynie bez ohľadu na to, ako veľmi ho chceme zastaviť alebo zrýchliť. Čím viac toho je, tým viac ma to láka do teplej postele. Dokonca aj vtedy, keď... Našťastie soboty stále patria iba mne. Začína sa to tým, že sa desím obzrieť za seba, pretože by som videla to, ako môj otec poskakuje z konára na konár ako veveričiak Riško.Thu, 28 Apr 2011 17:00:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/259290/O-sobotach.html?ref=rssO cestovaní, vlakoch a sedmičke (polohova)Na peróne pred vagónom zvykne v nočom šere postávať sprievodca. Skontroluje mi lístok a povie mi, ktoré kupé je moje. Cestujem lôžkovým vozňom. Nesťažujem sa na spolucestujúcich, netlačím sa v uličke ani sa nedesím cesty na toaletu. Samozrejme, občas to nadhadzuje, trasie, dokonca celkom nepríjemne. Raz je vzduch z klimatizácie studený a inokedy horúci a suchý. Stáva sa, že malé dieťa preplače celú noc alebo vo vedľajšom kupé nejaký chlap chystá drevo na zimu pre celú dedinu. Ale teraz nedávno ma sprievodca poslal rovno do vlaku: Len choďte, nech vám skonroluje mladý pánko lískok. Máte to potvrdené? Mladý pánko mal rukáv previazaný žltou stuhou.Fri, 01 Apr 2011 12:00:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/260759/O-cestovani-vlakoch-a-sedmicke.html?ref=rssO čase prežitom v realite (polohova)Je to iba obyčajný pondelok, piatok... Stane sa to možno dvakrát do roka. Stane sa, že prestávam byť rozumná a realistická, lebo sa prichytím pri tom, že moje sny sa nenapĺňajú. Uvedomím si, že nerobím nič z toho, čo som si naplánovala v detskej izbe. Domča mi zvykne hovoriť, že na mne obdivuje to, ako dokážem myslieť realisticky a logicky. Vždy ma to zarazí, dokonca to vnímam ako svoju zlú vlastnosť. Ako keď poznáš sám seba a vieš, aké máš silné a slabé stránky a zrazu niekto vyzdvihne to, čo si na sebe vážiš najmenej. Boris povedal, že to z nás vypáli krematórium alebo to z nás vyťahá zem. Ale čo ak to z nás ťahajú aj ľudia... kolegovia v práci, neochotné predavačky a zlí lekári.Tue, 15 Feb 2011 21:50:34 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/255678/O-case-prezitom-v-realite.html?ref=rssO chvíľach, keď sú slová zbytočné (polohova)Nemusela hovoriť nič. Stačilo, že vošla a usmiala sa. Všetci sa automaticky pozreli, či už je niečo vidieť. Nikto jej nič iné nepovedal. Ženy k nej pristúpili a chytili ju za ruky. Usmievali sa a chlapi sa pochlapsky vytratili, aby si náhodou niekto nevšimol, že myslia na to isté. Že si pamätajú tú vôňu a nežné city, ktoré sa v nich vtedy objavili, schovali za monitory počítačov a pár poznámok na lepivých lístkoch.Fri, 21 Jan 2011 13:00:00 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/253619/O-chvilach-ked-su-slova-zbytocne.html?ref=rssO tom, ako ti hovorím "milujem ťa" (polohova)Niekedy, keď otváram sklíčko so zaváraninou uvažujem, či sa o to mám pokúšať sama alebo ho mám radšej rovno zaniesť silnému mužovi. Myslím na to odvtedy, čo mi jedna múdra žena povedala, že muža musíš každý deň pochváliť, položiť mu jednu otázku a požiadať ho o pomoc. Viem, že tým nemyslela, nič veľké. Mala na mysli práve tieto každodenné maličkosti. Lebo napriek emancipácii a napriek modernosti súčasnej doby, stále je nám najlepšie a cítime sa najbezpečnejšie práve vtedy, keď je všetko ako má byť. Keď sa Vianoce začínajú adventom a keď je rodina úplná. Keď muži dolievajú olej do motora a ženy ukladajú na stôl sviatočné koláče.Tue, 30 Nov 2010 12:00:00 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/248196/O-tom-ako-ti-hovorim-milujem-ta.html?ref=rssO tom, čo sa hovorí u nás doma (polohova)Oci, mi povedz aj láv jú. Oci, veď mi to povedz. Budeme jak Američania. Alebo sa ma opýtaj, že hau ár jú. Tak jak mi Tom hovorí, helou! Oco si posunie okuliare bližšie ku koncu nosa, pozrie sa na mamu a povie jej niečo ako: už mi daj totu kávu. Ale naša mamka sa nikdy nenechá len tak vyviesť z témy, kým nie je vyčerpaná. Vždy sa pustí do niekoho iného. Do mňa samozrejme zapára so svadbou. Mirka, kedy sa vydáš? Ja to už musím vedieť, žeby som vedela, koľko musím šporiť. Ten tvoj kamarát si ťa chce zobrať? Opýtaj sa ho...Mon, 15 Nov 2010 19:43:28 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/243833/O-tom-co-sa-hovori-u-nas-doma.html?ref=rssO tom, ako som sa hľadala (polohova)Sadla si vedľa mňa, keď som sa unavená a zamyslená vracala domov. Povedala mi, aby som si dala do uší "Annu", vraj potom nebudem myslieť na hlúposti. Tak som začala rozmotávať sluchátka a ona mi rozprávala o tom, že chalani idú z posilky, a preto to okolo "kruhu" tak dobre vonia. Pritiahla som si šál bližšie ku krku a zahľadela som sa na leskú bundu, ktorej spod kapucne vykúkal ošúchaný šilt. Pod pazuchou držala mikinu, ktorej na ramene vysela taška. Mikina sa jemne potácala, šírila okolo seba cigaretový dym a štipľavý zápach potu.Sun, 24 Oct 2010 21:00:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/243565/O-tom-ako-som-sa-hladala.html?ref=rssO jeseni pre Margarétku (polohova)Vravela som Katke, že keď som šla ráno do práce, vietor mi fúkal do vlasov predčasne farebné listy z okolitých topoľov. Možno videl, že som kráčala s hlavou plnou otázok a chcel mi povedať, že je na to ešte priskoro. Tak som pristúpila na jeho hru. Zdvihla som pohľad až k najvyšším konárom a sledovala som lístie, ktoré v jemným piruetkách zavievalo k mojim vlasom. Vtedy som pochopila, že všetky moje smútky, starosti i radosti sa znásobujú práve pre ňu. Pre dámu, ktorá nás navštívi iba raz za rok. Jej oči sú modré a oblaky na jej čele vyzerajú ako z Picassových obrazov. Z jej dychu, čo mi necháva na tvári  mi krv v žilách prúdi do všetkých letom zabudnutých miest a ja zrazu cítim všetko omnoho silnejšie. Každé slovo vážim a do klepotu opätkov si pospevujem Cohena. Všetko sa zdá zrazu jasné. Aj úvahy o šťastí sú nalinajkované melancholicky. Asi musíme na ceste za šťastím stratiť všetky očakávania a vlastné predstavy. Lebo to, čo pre nás osud pripravil, sme nikdy nečali.Sat, 02 Oct 2010 19:29:29 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/242835/O-jeseni-pre-Margaretku.html?ref=rssO drahých daroch (polohova)V zamatovej krabičke mám odložený šperk, ktorý mi teta Marienka darovala ráno po svadbe. Je na jemnučkej retiazke a vyzerá ako keby ho klenotník vyrobil pohládzaním. Viem, že sa stane jedným z krabičkových darov. Sú to tie vzácne veci, ktoré pre mňa znamenajú toľko, že sa ich bojím nosiť. Od babky Doris, som dostala náušice zabalené v papierovom obrúsku. Mala obrovský dom, 4 manželov a čínske misky so sladkosťami. Náušnice, čo mi darovala, som si pritláčala tak pevne, až mi od nich úplne zčervenali uši. A potom som raz otvorila krabičku a kamienok bol vypadnutý. Neskôr v ten deň mi hlas v telefóne oznámil, že babka navždy odišla.Thu, 17 Jun 2010 23:48:56 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/226580/O-drahych-daroch.html?ref=rssO teple dotykov (polohova)Nemali by nám chýbať. Mali by sme si ich užívať na všetky spôsoby a uvedomovať si, že pre niekoho môžu byť darom.Tue, 15 Jun 2010 16:55:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/230622/O-teple-dotykov.html?ref=rssO tom, čo si prajem dnes (polohova)Zhrbený muž kľačal pred krížom a prosil Boha, aby ho zbavil utrpení tohto sveta. Mal na sebe oblek. Starý, zelený, páchnuci po ztuchline starých skríň. Opieral sa o obitú palicu, vyšúchanú jeho vlastnými rukami. Guma na konci jeho palice bola zpolovice ohlodaná. Nič, čo by malo mať svetský význam som u neho nenašla. Sadla som si obďaleč a počúvala, čo mu hovorí a rozmýšľala som, či ho počuje.Tue, 04 May 2010 22:48:46 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/227771/O-tom-co-si-prajem-dnes.html?ref=rssO tradíciách alebo Smradľavú klobásu Ježiškovi do kostola nenoste (polohova)Môj dedo stašne podvázdal pri kartách, teda, ešte stále to robí, len už tak často nehráme karty. Dokázal vyťahovať žolíkov z rukáva, pozeral sa mi do kariet, keď som nedávala pozor pri sedme a zásadne zlepoval karty, aby sme mu nabili menej bodov, keď sme "písali". Ja som nevedela prehrávať, vlastne ani teraz to neviem, ale už tak často nehráme karty. Vtedy to bola čistá beznádej, teraz sa už viem na svojom nešťastí v hre pousmiať, lebo verím, že mám šťastie inde. Vždy sa to začalo keď si dedo pomädlil ruky na váľande v kuchyni a povedal: ta možeme zabavic. Vonku zvyklo husto snežiť a z lesa sa občas ozvalo zlovesté zavíjanie. Vytiahli sme karty, zápisník, nožom sme ostrúhali ceruzku a posadali si okolo stola. V piecke horel oheň a občas bolo tak horúco, že sme museli na pár sekúnd vpustiť do kuchyne ľadový vzduch. Na jar sme sedávali vonku. Naháňali sme sliepky do kurína, húsky naháňali nás a prasiatka v chlieviku spokojne odfukovali po bohatej večeri. Na sviatky sme čakali kvôli šunke. Bolo to v čase, kedy nebolo všetko po celý rok. Šunka visela na pôjde a provokovala svojou vôňou do Bielej soboty. Vtedy sa zvesila z háku... konečne!Mon, 05 Apr 2010 09:33:21 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/224707/O-tradiciach-alebo-Smradlavu-klobasu-Jeziskovi-do-kostola-nenoste.html?ref=rssA sklamanie pokračuje. (polohova)Sme katolíci a katolícka cirkev už 2000 rokov trvá, zostáva a mení sa iba minimálne. Ale pred pár dňami nám ktosi dôležitý z farského úradu povedal: "To, čo trvalo 50 rokov, už nemôže byť dobré." Že to práve vyšlo od nich... Od tých, ktorí by si mali tradície vážiť nadovšetko. Takže znovu sa niečo zmení. Po sklamaní z polnočnej omše, sa čudujeme ďalej. Nebudeme kráčať ráno s košíkom na omšu a posviacku jedál. Nebudeme spievať ráno na našej milovanej Kalvárii a dívať sa ako slnko postupne stúpa. Nie. To, čo bolo 50 rokov dobré už dobré byť nemôže. Najhoršie na tom je, že všetci sa na to pamätajú. Na to, ako sme skoro ráno kráčali na kopec s výhľadom. Muži mali so sebou v striebornej ploskačke kvapku domácej, ktorou si pripili na ďalší dobrý rok. Potom ako prestali pestovať úrodu, pripíjali si aj tak ;). Ženy postávali s košíkmi a nechali sa pokropiť svätenou vodou. Po tom, ako všetko skončilo ponáhľali sme sa domov. Kto prvý prišiel, tam bola v tom roku prvá žatva. Boli to milióny drobností a možno sme spohodlnenli. Boli sme zvyknutí na čas, na miesto, na ľudí. No tento rok to bude inak. Lebo to predsa nemôže byť tak, ako kedysi... Ale prečo?Fri, 02 Apr 2010 14:15:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/224681/A-sklamanie-pokracuje.html?ref=rssO nás a o nich (polohova)Rok sa prelomil do tretieho mesiaca. Zistila som to pred pár dňami, keď som znovu nesprávne napísala dátum. Sľubovala som si, že tento rok bude iný ako ten pred ním. Plánovala som zmeniť svoj život tak, aby bol niekto spokojný. Nevedela som síce, kto ten "niekto" je, čo sa mu na mojom živote nepáči a čo mi na ňom chce zmeniť, ale mala som neodbytný pocit, že toho robím málo a že mi niečo chýba. Ale po tom všetkom, čo sa v poslednej dobe stalo a po tom, čo som sa ani po týždni nevystrábila z chrípky som si povedala, že nebudem. Nebudem a nechcem! Zvládla som Vysokú školu našej kuchyne a verím, že som pripravená na všetko. Na to dobré ale aj na to zlé, čo ma čaká. Prečo? Preto.Tue, 16 Mar 2010 18:30:00 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/222773/O-nas-a-o-nich.html?ref=rssO čakaní na jar a o pokore (polohova)V práci som zvykla potichu stláčať klávesy, aby som ani najmenším ruchom nezobudila drobca, ktorý svoju mamu občas systematicky privádzal na okraj. Mračila som sa pri každom hlasnejšom smiechu a rozčúlilo ma každé buchnutie dverí. Stačilo, aby sa na chvíľu pohol a utekala som ku kočiaru "trošku ho pokývať". Mala som pocit, že musí vedieť, že nedovolím, aby sa mu niečo stalo. Aj to vedel, že strážim jeho spánok ako svoj vlastný. Znamenal pre neho pár centimetrov navyše, pre mamu trochu odpočinku a dopísaný e-mail.Wed, 17 Feb 2010 19:35:58 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/220011/O-cakani-na-jar-a-o-pokore.html?ref=rssO tom, čo rozprávala teta Betka (polohova)Usadila sa u nás do kresla, keď sme sa zhovárali o pripravovanej svadbe. Po chvíli povedala: Ja neznam co to je. Tote vešeľa, šicko co še robi, tota laska... Toten sex, či to ma bic dobre abo plane, či jake to je. To ja neznam.Tue, 09 Feb 2010 20:22:56 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/219167/O-tom-co-rozpravala-teta-Betka.html?ref=rssO práci (polohova)... o tých, ktorí jej rozumejú.Mon, 25 Jan 2010 17:17:17 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/217334/O-praci.html?ref=rssO tom, že Mika zabudla na článok :) (polohova)Tak Vás teda pozývam spomenúť si na Vianoce ... výnimočne trošku kriticky.Fri, 22 Jan 2010 07:16:11 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/217064/O-tom-ze-Mika-zabudla-na-clanok.html?ref=rssO tom, čo by som chcela ešte povedať (polohova)Kým sa definitívne stratím, chcela by som ešte povedať pár vecí. Nie, nemali by to byť reči o svetovom mieri, nič také, čo si zavesíš na na fejsbuk, aby si vyznel kontroverzne. Chcela by som povedať konkrétnym ľuďom, konkrétne veci, aby na mňa úplne nezabudli. Pokojne ma môžeš súdiť za to, že to zase vykrikujem celému svetu a že nemám právo otravovať ľudí tým, čo si myslím, ale možno chcem povedať niečo aj tebe. Možno aj preto, že viem, že na mňa postupne zabúdaš a ja, napriek tomu, že smrti sa nebojím, mám strach zo zabudnutia. Keď som dnes videla tie prázdne hroby, miesta, kde nikto tak dlho nebol, zamkla sa do mňa úzkosť. Poznám celé state polemík o tom, ako nezáleží na tom, čo je na hrobe, ale na tom, čo je v srdci, ale predsa... Predsa by som ti chcela ešte niečo povedať... Veď ak to nemôžeš povedať na Vianoce, tak kedy potom?Thu, 24 Dec 2009 16:36:23 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/209014/O-tom-co-by-som-chcela-este-povedat.html?ref=rssO niektorých veciach (polohova)Keď som bola menšia, s iróniou tínedžerky som sa pozerala na to, ako moja teta vyplakáva pri telenovelách. Nerozumela som, čo je také úžasné na tom, že niekto dostal pri bráne bozk na dobrú noc. Čo už može byť také strašné na tom, že sa človek zobudí v posteli sám? Proste viac miesta pre mňa. Skončiť výšku, strednú, ovládať prácu s počítačom, hovoriť po anglicky, byť na facebooku alebo mať priateľov je samozrejmosť. Verila som aj v iné hlúposti a mala som predstavu, že v nedeľu o dvanástej sú všetci doma, že na Vianoce nikto nepracuje, lebo ľudia sedia za stolom alebo pod stromčekom, dívajú sa na telku alebo sa pripravujú na večer. Aj dnes narážam na veci, ktoré by mali byť samozrejmé, jednoznačné a obyčajne ľudské. To, že všetci robíme chyby, že láska si nenájde každého, že ľudia sú k sebe dobrí, lebo nikto nechce, aby sa k nemu iní chovali zle. Ale niektoré veci si človek musí odžiť. Aj toto znie ako klišé, ale skutočne...Sun, 06 Dec 2009 22:20:22 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/211046/O-niektorych-veciach.html?ref=rssPrispeli sme ... všetci? (polohova)Je mi smutno z toho, že sa skutočne dejú veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ani vtedy, ak je spravodlivosť na našej strane. Môžeme sa iba prizerať na to, ako sa na Luníku IX rozpadávajú celé bytové komplexy. Zaplatíme za to, aby sa bezpečne zbúrali. Dáme pozor, aby sme jeho pôvodným obyvateľom veľmi nezavadzali, keď budú vyberať kusy "použiteľnej" ocele. Nikto nechce ďalšiu tragédiu. Nikto nechce aby zhoreli ďalšie deti. Ale preberať zodpovednosť za 6000 ľudí? Na to som ešte mladá, vážne, veď sa pozrite!Tue, 10 Nov 2009 21:28:04 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/209906/Prispeli-sme-vsetci.html?ref=rssO nedeľných obedoch a pondelkových rožkoch (polohova)Vždy v pondelok sa veziem rozbitým autobusom nekonečných 25 minút na vzdialené sídlisko. Vždy v pondelok ma vezie ten istý šofér, ktorého sprevádza jeho syn. Dívam sa na nich, aj na to ako sa podobajú. Majú rovnaké nosy a rovnako vysoké čelo, rovné vlasy a ostrú bradu. Šoférov syn má asi dvanásť rokov. Na nohaviciach je vidieť ako rýchlo sa vytiahol, obzerá sa s hrdosťou, lebo nie každý má otca, ktorý vie šoférovať taký veľký stroj. Školskú tašku si ukladá k prednému sklu, hovorí s otcom a ten sa ho pýta na to, čo bolo v škole, skúša ho z nemčiny a občas z ničoho nič vybuchnú smiechom. Hovoria o tom, že mama je už asi doma a čo dnes bude variť.Mon, 26 Oct 2009 19:45:16 +0100http://polohova.blog.sme.sk/c/208230/O-nedelnych-obedoch-a-pondelkovych-rozkoch.html?ref=rssO jeseni, o tebe a o tom, že za letom, mi nebýva ľúto (polohova)Celú noc sa snažím vymaniť z objatia, nechať ho spať samého, aby sme neskôr neľutovali zle prebdetú noc, nemôžem. Stačí, že sa pohnem a nájde si ma. Pritisne si ma tak, aby som nemohla viac uvažovať o úteku. A keď sa ráno budíme, hovorí mi o tom, ako "hlasno dýcham" celú noc a vytláčam ho z postele. Možno ho to skutočne hnevá a možno to hovorí iba tak. Stáva sa zo mňa citlivka. Reagujem na každé slovo, niektoré odmietam počúvať. Bojím sa otázok, na ktoré nemám odpovede. Aspoň nie nateraz. Bojím sa, že sa zo mňa stane zlý človek. Žena, ktorá k sebe púta mužov tým najstarším spôsobom, žena, ktorá prišla sama o seba. Trochu som si už zvykla... na odchody a návraty a potom na tie kúsky šťastia, ohraničené iba nemyslením. Melanchólia, čo ma postihuje každý rok, si ma našla znovu.Sun, 20 Sep 2009 00:20:01 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/201011/O-jeseni-o-tebe-a-o-tom-ze-za-letom-mi-nebyva-luto.html?ref=rssZnačka: VIP party (polohova)Evina volá umelé party krásky ich typu "cicušky". Sú to presne tie ženy, ktoré vidíš postávať v topánočkách na ultra úzkom opätku, ktorý im pridá nejakých 10 centimetrov k výške. Keď ich dlhšie pozoruješ všimneš si, že kráčajú iba ak sa na nich nikto nepozerá a zásadne až vtedy, keď majú z pohára odpité toľko, aby sa z neho nič nevylialo.Fri, 28 Aug 2009 16:30:36 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/203328/Znacka-VIP-party.html?ref=rssO rodine (polohova)Počula som príbeh v rádiu o synovi, čo sa vracal domov. Nevedel či ho príjmu, tak poslal list, v ktorom žiadal rodičov, aby vyvesili bielu zástavu do okna, na znak toho, že sa môže vrátiť. Jeho rodičia obtiahli celý dom bielym plátnom, z každého miesta na dome sa belela zástava... Rodina, tá nás prijme aj zbitých životom, s odretými lakťami od nerovného boja, bez ohľadu na knock-outy, ktoré sme si vyslúžili. Je to miesto, kde ich bolí každý náš zlý pocit, každý náš smútok prežívajú rovnako a zapoja sa do každej našej bitky. Nenadarmo vidíme rodičov postávať pred školami v čase skúšok, je dôvod prečo ich tak veľmi chceme nesklamať, prečo sa snažíme byť práve takými ako nás chcú mať. Aj bez príručky spoločenského správania vieme, že sú to tí prví ľudia za nami, keď hovoríme "áno". A také su aj sestry, to sú tie, za ktorými bežíme, keď niečo mešká a sú to bratia, ktorí sa pochvália svojim prvým razom. No rodina nie je bez omylov. Niekedy sa sklamú deti v rodičoch a niekedy rodičia v deťoch, sklamú sa bratia a sestry oplakávajú naše zlé rozhodnutia, ale sú tam. Vždy. Ako zrkadlo, jediné, okolo ktorého nemôžeme prejsť bez toho, aby sme do neho nenazreli a jeho odraz neskresľuje.Mon, 03 Aug 2009 22:13:14 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/198490/O-rodine.html?ref=rssO daždi (polohova)Vonku sa zotmelo. Na chodbu prenikajú svetlá monitorov z kancelárií. Všetci sú zabratí do práce iba naoko, počúvajú ako sa príroda vyrovnáva s horúčavou dnešného dňa. Dáva nám pocítiť, že na nás nezabúda a po šialenom teple prináša ochladenie. Pokoj pre rozpálené telá, horúce hlavy a rozdrásané srdcia. Keď som bola ešte dieťa, počuli sme búrku najprv na dvore. Šumela nad lesom a jej hlas sa odrážal od okenných tabúl maštale. Krava hlasno zabučala a ovce samé zbehli do prístrešku. Kone rozťahovali nozdry, aby sa nadýchali tej zvláštnej atmosféry. Akurát Maxi, biely čuvač, sa letargicky spakoval do stodoly. Vtedy pre nás pár hodín bez elektriny neznamenalo žiadnu katastofu, stačilo pozbierať prádlo a zatvoriť okná. Zvykli sme si posadať do predsiene k dedovi a cez otvorené dvere pozorovať dážď. Sedával na stolčeku bez operadla, na kolenách mal veľký cigarový popolník. Pofajčieval a rozprával nám. O lese, o vode, ktorá sa valila po ceste, o gumákoch zabudnutých pred domom.Thu, 16 Jul 2009 21:37:52 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/199704/O-dazdi.html?ref=rssO stretnutiach (polohova)Zbadala som ich hneď ako som vystúpila z autobusu. Dve dievčatá. Držali sa za ruky a striehli. Obzerali sa, raz jedna ťahala druhú k parku, potom zas druhá ťahala prvú k stanici. A potom obe zastali a dívali sa už iba jedným smerom. Brunetka s romantickými kučerami pohľadom posmelila ryšavku a tá vyrazila smerom k nemu. On stál, iba tam tak stál, čakal na ňu, usmieval sa, no neurobil ani jeden krok bližšie k nej. Povedala som si "grobian". Ale keď ona prístúpila k nemu, chytil ju za obe ramená. Pobozkal jej oči, potom čelo a nakoniec si ju silno privinul k sebe. Neďaleko v tráve sedelo niekoľko rómskych žien. Boli vyobliekané vo farebných šatách a živo diskutovali, hašterili sa a ich hlasy ku mne doliehali vo zvláštnej spevavej melodickosti. Vo chvíli, keď sa ich čakanie naplnilo, vzduch sa zmenil na živú, spontánnu radosť, deti a mladí muži, ktorí k nim prichádzali sa im vrhali do náručia. Aj tie, čo ostali sedieť mali odrazu lono plné nôh a rúk a pištiacich hlasov.Thu, 02 Jul 2009 20:20:20 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/198012/O-stretnutiach.html?ref=rssO tom, keď prísť, znamená odísť (polohova)Žijem vo vojnovom stave. Vediem akúsi občiansku vojnu sama v sebe. Môj Sever hovorí, že raz aj tak musí zvíťaziť, že je to celé iba otázka času, ktorého mám stále menej. Hovorí mi o tom, že si čosi nahováram, že sa neviem poučiť z vlastných chýb, že sa nedívam do zrkadla, vstupujem tretí krát do tej istej rieky. A mňa to štve lebo tuším, že má pravdu. A môj Juh? Básni o pocitoch, ktoré zbytočne popieram, o nádejách, ktoré zahaľujem do obalu suchých vtipov a tom, že som nikdy neprestala snívať. A mňa to štve, lebo viem, že napriek tomu stále vidím jazvy vypálené žieravou zmesou chladných poznámok a ľahostajného mlčania. A ako tak sedím v kupé, uvažujem, či je rozdiel medzi mnou a tou cigánskou ženou, ktorá si celú cestu niečo mrmle popod nos. Má na rukách prstene a v ušiach veľké náušnice z mačacieho zlata, jej náramkové hodinky už dávno zastali. A tak sa mi zdá, že v nej horí rovnaká túžba skoncovať s vojnou. Možno preto v kuse rozpráva. Možno pred sebou vidí niekoho... /kohokolvek/, hovorí mu slová, ktoré by nevedela vysloviť nahlas, keby sa pred ňou ocitol úplne zhmotnený.Sat, 20 Jun 2009 20:50:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/197483/O-tom-ked-prist-znamena-odist.html?ref=rssO strácaní ... (polohova)Deje sa to každý deň. Strácame ľudí, na ktorých nám kedysi záležalo. Dokocna strácame ľudí, ktorí nás mali milovať alebo nás dokonca milovali. Zrazu sa z nich stávajú ľudia, ktorí nás nespoznajú na ulici, keď prechádzame okolo. Zistíme, že si nemáme čo povedať. Je to trápne stáť na chodníku s ľuďmi prechádzajúcimi okolo, vrážajúcimi do nás, keď hľadáme slovo (aspoň jedno slovo o počasí) na začiatok, na koniec. A môže to byť človek, ktorý nemohol vyčkať ten moment, kedy ťa uvidí zeleného na skype alebo to mohol byť ten nikdy neodhalený nick na chate, adresa, na ktorú odišlo toľko e-mailových slov, vyznaní a tajných predstáv. Možno to bol niekto, kto o mne toho toľko vedel. A teraz? Neodpovie na správu, nezastaví sa. Koľko ľudí máme v "priateľoch", koľko ich je "zelených" celý deň, ale my nemáme čo povedať. Nevieme si spomenúť, odkiaľ prišli a čo sme plánovali, čo nás spájalo. Prestalo to zo dňa na deň, zrazu to bolo preč. Ale kam to odišlo? Je to iba tým, že sme sa pohli s našimi životmi ďalej? Volali sme sa niekedy "štvrtinky", aby sme mysleli na to, že vždy budeme celé, iba keď budeme spolu... Paradoxne to vydržalo iba štyri roky ...Sun, 07 Jun 2009 21:59:43 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/196263/O-stracani.html?ref=rssO pokoji (polohova)Stratila som sa... v tom celom kolotoči lások a nenávistí, vecí, ktoré mali byť vhodné a vecí, ktoré sa nakoniec stali. Uverila som, že život je taký, aký si ho zaslúžime, no to dobré a vhodné si zaslúžia iba tí najlepší. Niekto na koho ukázal ukazovákom osud a povedal: ty, ty ... a ty tam vzadu. Uverila som, že láska musí byť komplikovaná, že v nej musí byť veľa utrpenia, túžby a vzdialenosti na to, aby bola pravá. Uverila som, že nie som ničím výnimočná, že nemám talent a nakoniec, nakoniec som si myslela, že naozaj ostanem sama. Príliš veľa ľudí, chodí po svete a dúfa, že ich niekto objaví. Že niekto siahne po obrázku nakreslom ceruzkou alebo po básni, ktorá sa prilepila na vnútorné vrecko kabáta. Že sa z knihy, ktorú nikto nečítal stane bestseller. Ale po čase človek zabudne na romantické predstavy z puberty a povie si: možno si len obyčajný človek a mal by si si nájsť obyčajnú prácu, obyčajný podnájom a žiť skutočný život bez nároku na "zmluvu o dielo". Ale ani tam sa nemusí život skončiť, ba možno sa v tom obyčajnom skrýva ... to pravé.Fri, 29 May 2009 22:07:21 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/195409/O-pokoji.html?ref=rssO veciach, ktoré pretrvávajú (polohova)Chodievam ráno autobusom do práce a dívam sa z okna. Skúmam ľudí okolo seba a egoisticky si predstavujem, ako oni vidia mňa a pri tej predstave sa vystrieram. Popieram to aj sama pred sebou, ale neustále čakám, že ho stretnem. Po práci odchádzam do centra a pohľad mi behá po všetkých tých nemo, či hlasno prechádzajúcich okolo. Hľadám tvár, ktorá sa v dave neobjaví. Kráčam k predajni so zmrzlinou a uvažujem, akú má asi rád. Sedávam v parku na lavičke aj trikrát do týždňa, od piatej do siedmej, aj keď mi býva zima, aj keď svieti slnko. Nos mám zastrčený v knihe, čítam si Orwela alebo Ballu. Podchvíľou dvíham hlavu. Občas ma premkne strach z toho, že by sa objavil v tej záľahe ľudí. Vymyslela som si stovky dialógov, ktoré by sme mohli viesť, keby sme sa náhodne stretli. Viem, ako by mi prestalo na chvíľu biť srdce, v hlave by mi zneli hlasy a túžila by som sa ho dotknúť, no namiesto toho, by som si sadla na ruky, aby som premohla sama seba.Thu, 21 May 2009 22:58:25 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/194598/O-veciach-ktore-pretrvavaju.html?ref=rssJe jar... (polohova)...a ja čakám kedy sa to stane. Od rána sa so mnou pohráva, práve tak, ako to nemám rada. Útočí nežne... tu zafúka a občas privanie mokrú vôňu do nosa. Narazí do mňa a znovu ma necháva čakať. Potom zahrmí, akoby silným hlasom a znovu sa odvráti. Naťahuje to...  predohra pred milovaním, kým konečne vyprchá zo mňa ten nepokoj.... stále čakám. Do okien už udiera chladný mokrý vietor a vonku znovu počut jemné zahrmenie a kde tu zasvieti blesk, ale pršať sa nechystá... je to dlhá predohra... akési nežmé maznanie, kým nebudem mať pocit, že sa zbláznim, ak nezačne... ak ma neoslobodí od pocitu, že napriek tomu, že je na dosah... spustí sa, až keď bude sám pripravený... Potom prichádza. Prvá spŕška osvieži, až zalapám po dychu. Druhá už uvoľnuje ovzdušie, cítim ju na šiji... a je tu... búrka...Sat, 16 May 2009 20:00:00 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/187682/Je-jar.html?ref=rssMiroslav, nenápadný sprievodca (polohova)Keď som začala chodievať vlakom, mala som ohromný stres z toho, kedy a ako vystúpiť, aby som sa neviezla do neznáma ďaleko. Na druhej strane je cesta vlakom pre mňa ako plný tanier slepačej polievky pre chorého. Vyhľadávam nenápadné duše a skúmam príbehy ľudí. Dnes mám na dohľad muža, ktorý v trekovom oblečení zaspáva opretý o obrovský vak. Dievča sa učí na skúšky, odkedy sa vošla do vlaku, prehadzuje papiere, behá zvýrazňovačom po papieri... veru, skúška jej už dýcha na krk. Ale najnenápadnejší bol práve náš sprievodca. Teperila som sa s ruksakom  na chrbte a on mi podáva ruku a vraví: Nech sa páči slečna. Nie je to ani to, čo hovorí, ale ako to hovorí. S pátosom v hlase, ako keby nestál v chodbičke vlaku ale na doskách, ktoré znamenajú svet.Tue, 12 May 2009 10:47:46 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/193546/Miroslav-nenapadny-sprievodca.html?ref=rssKoľko dáš? (polohova)Niekedy pri čakaní na zastávke postávam pred novinovým stánkom. Prechádzam okolo a nechávam sa zvádzať. 1,29 za film na DVD (kto toto vymyslel mal by dostať nobelovku), 99 centov za Ferda. 50 centov za to, že sa dozviem ako bude pani Dočekalová tráviť sviatky. 96 centov z ato, že budem vedieť pohlavie Paliho dieťaťa. 1,99 za to, že zistím „Prečo muži milujú striptíz". Aj to ma zaujíma že: „Prečo ženy podvádzajú" alebo „Prečo diéty nefungujú", už od 1,99. Alebo stačí 40 centov a zistím, že by som mala poznať nejakú Janu alebo dokonca jej sestru. A chudák Vlado už zbytočne schováva frajerku. Keď si priplatím, môj drahý zažije „Orgazmus na 14 spôsobov" (kua to až toľko ich je?) a budem vedieť ako na „párty" vyzerať lacno za veľa peňazí či draho za málo peňazí ... alebo tak nejak.Tue, 28 Apr 2009 10:31:53 +0200http://polohova.blog.sme.sk/c/192193/Kolko-das.html?ref=rss