O tom, na čo všetko si človek zvykne

Autor: Mirka Polohová | 7.10.2016 o 8:59 | Karma článku: 7,45 | Prečítané:  233x

Keď nám pred 3,5 rokom povedali, že bude žiť len dva roky, prijali sme to s odmietaním. Koniec, koncov popieranie je prvé štádium smútku. Mysleli sme si, že nás to pohltí a každý deň bude čierny, no nie je to mu celkom tak.

Je príšerné, ako si na to človek zvykne. Áno, začiatok je plný popierania a potom príde hnev. Hnev na lekára, ktorý ti dá death line na tvoj život bez toho, aby si pamätal meno človeka, ktorého len tak mimochodom ošetruje. Ale netrvalo to dlho.

Po vypočutí diagnózy si povieš, že sa ti zrútil svet, ale nedostane sa ti to úplne pod kožu. Potom si povieš, že to predsa nemôže byť pravda a potom sa zamyslíš a pozeráš sa na problém ako na projekt. Treba to vyriešiť, musíme to dať, pozrieme sa, čo sa dá, obrátime sa na alternatívu (ktorá v žiadnom prípade nefunguje, ale niekedy dodá prepotrebnú vieru).

A po čase je to iba rutina. Áno, je mu zle. Nafukuje ho, nemôže robiť veci, ktoré niekedy robil, ale liečba zaberá. Prvá fáza je v poriadku, dokonca môže dvíhať drevo. A človek si na chvíľu povie, že nemožné sa stalo skutočnosťou, že človek, ktorého sme vídavali ležať na gauči v obývačke a ťažko dýchať je zrazu takmer ako ten pôvodný, čo nám liezol na nervy.

Strata vlasov a takmer mesačné odlúčenie sklenenou stenou bolo ťažké. Občas vám dochádzajú slová útechy a ak vám niekto povie, že má plné zuby toho, ako to stále riešiš a že po roku to už nie je "zaujímavé".. podpora chýba. Hlavne ak neprichádza z miesta, kde vás to najviac chladí.

Ale zvykli sme si, tretia kúra sa začala na jeho veľkú nevôľu, hlavne preto, že to vyzerá, ako keby všetci šarlatáni sveta mali pravdu, ak hovoria, že "veď vám dávajú lieky, po ktorých je vám horšie". Áno. Rakovina nebolí. Nie je vám z nej vždy zle. A liečba je zlá. Ponižujúca a zdĺhavá. Po pár mesiacoch sa nabaľuje ako snehová guľa a rúti sa rovno na vás.

Hovoríme si, že to bude dobré. Snažíme sa ho presvedčiť, aby ostal s nami, aby to urobil pre nás. No niekedy vidíme, že mu dochádzajú sily. Hnev ho pohlcuje v celku a my musíme byť len trpezlivé. Potichu prechádzať obývačkou, keď oddychuje a vyhýbať sa aktivitám, ktoré mu ubližujú.

Zvykli sme si. Nebudíme sa so strachom. Nedívame sa už, či sa dvíha deka, aby sme si potvrdili, že je stále tu a že dýcha. Pre nás. Vieme, že to príde, ale nehovoríme o tom. Občas nás vystraší a potom znovu prekvapí. Ďakujeme Bohu za každý jeho výbuch smiechu a za každé podpichnutie. A držíme sa. Seba navzájom. Každý deň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?