reklama

O veciach, ktoré neviem povedať inak...

Nikdy sme nikomu v rodine nebránili, aby šiel za svojim snom, aby miloval toho, koho si vybral. Viem, že moja babka mi to niekoľkokrát povedala, že nikomu nebránila, aby sa „pobral“. Pravdou je, že niekedy nemala veľmi na výber. Mama spomínala, že si z nej robili žarty, keď randila s otcom. Pýtali sa jej, či má na dvore dosť veľkú kopu hnoja. Nikto o ňom netvrdil, že záletník (či niečo horšie), nikto si o ňom nevymýšľal klebety. Viem si dokonca predstaviť, že sa rodičom aj trošku uľavilo, že neostane na ocot. No stalo sa, že jednému členovi našej rodiny toto nebolo dopriate... a takto sme prišli o pokoj v rodine, ktorá už aj tak dosť trpela stratou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Bol to ten najlepší čas, bol to ten najhorší čas. Dialo sa to možno pol roka. Ale udalosti, ktoré ovplyvňujú takú veľkú časť života, vedia zmenšiť rok na pár nešťastných dní. Keď sa tak obzerám za seba, spomínam si na to tragické ráno, keď nám povedali, že navždy odišiel. A odvtedy to šlo všetko dolu vodou. Bolo to, ako keby sa zrútil ten bájny nosný pilier katedrály. Všetko sa rúcalo, vzťahy boli čím ďalej tým horšie. Súrodenci pre seba nemali pekného slova.

Ako sa to vlastne všetko stalo, čo sa zmenilo a prečo sa to zamotalo? Ona bola sama. Veľmi dlho. Možno už ani nedúfala, že si založí rodinu, že nájde to, čo jej sestry užívali už desiatky rokov. Ale stalo sa. Nebol to umelec ani romantik z telenovely. Iba celkom obyčajný chlap v štrikovanom svetri. Ona mala dovtedy vo svojom živote iba jedného muža. Svojho brata. Starali sa spolu o rodičov, nakupovali, varili. Bolo im sveta žiť. To, čo ich spájalo bola rodina a starosť o ňu. Pomáhali aj nám, veď sme toho nemali veľa a často nám toho veľa chýbalo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Možno to bola akási súrodenecká žiarlivosť, ktorá ho donútila hovoriť všetky tie veci, vymýšľať si nechutné historky. Vojsť do ich domu bolo (je) ako prekročiť prah mínového poľa. Ticho, ktoré v ňom zrazu panovalo nebolo spôsobené iba smútkom, ktorý nás pohltil všetkých. S tou najväčšou stratou sme sa vyrovnávali každý po svojom. Bolo to ticho, ktoré hovorilo o napätí a strachu. Ale čo sme mohli robiť? Bol to dospelý človek. Malé deti človek potrestá, zavrie ich do izby, zakáže im obľúbené veci. Ale čo máme urobiť s dospelým mužom?

K psychológovi ísť odmietol. Jej snaha aspoň trochu upratať v súrodeneckých vzťahoch teda zostala bez odozvy. Od neho sme počúvali tie najhoršie veci... nezlepšovalo sa to, každý deň bol horší a horší. Každé jej „rande“ komentoval slovami, ktoré nehodno opakovať. Odsťahoval sa z poschodia do svojej starej izby za kuchyňou. Vyhrážal sa, že odíde z domu. Vykrikoval každému, že to nevidia, že nevedia, čo vidí on, že on sa ju snaží zachrániť pred chybou. Najhoršie na tom bolo, že zo začiatku sme nemali dôvod pochybovať o jeho rečiach, ale z malých klebiet si postupne stávali nehorázne hlúposti, strašné klamstvá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ona sa nevyhrážala. Dala výpoveď v práci, zbalila si veci, naložila ich do malého auta a odišla. A neodišla iba na inú ulicu, ani do vedľajšieho mesta. Rozhodla sa prekročiť hranicu. Nebola sama. Muž, ktorý ju miloval sa za ňu postavil, nezľakol sa žiadnej práce, svojim postojom presvedčil, že sa na nikoho nehrá. Sledovala som ju, ako sa vytvorila priestor vo svojom živote, ako robila rozhodnutia, ako potichu odchádzala. Keď volala, že prekračujú hranice v hlase mala rozhodnosť.

Sledovala som jeho telo, zmenšilo sa. Kruhy pod očami sa mu prehĺbili, začal nadávať a hrešiť, aj pred nami, verejne. Hnev ho celého pohltil. Aj so svojou čerstvo ovdovenou mamou sa rozpráva s vrčaním. A tak tieto Vianoce prežijeme bez tradičného pokoja. Budeme šliapať po vajíčkových škrupinkách, snažiť sa nemyslieť, že niekto od sviatočného stola navždy odišiel a zároveň, si neuvedomovať, že nás mohlo byť viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo to všetko hovorím... nie, nechcem si iba vyliať dušu a urobiť si z teba bútľavú vŕbu. Iba chcem, aby si vedel, že možno na ten americký spôsob sú možno Vianoce tým časom, kedy sa môžeš zmieriť s niekým, možno je to čas, povedať: Vráť sa domov...

Mirka Polohová

Mirka Polohová

Bloger 
  • Počet článkov:  280
  •  | 
  • Páči sa:  6x

Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík:  Čriepky detstvaCooltúraZamyslime saSúkromnéNezaradenéNa poslednej strane

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu