Bol to ten najlepší čas, bol to ten najhorší čas. Dialo sa to možno pol roka. Ale udalosti, ktoré ovplyvňujú takú veľkú časť života, vedia zmenšiť rok na pár nešťastných dní. Keď sa tak obzerám za seba, spomínam si na to tragické ráno, keď nám povedali, že navždy odišiel. A odvtedy to šlo všetko dolu vodou. Bolo to, ako keby sa zrútil ten bájny nosný pilier katedrály. Všetko sa rúcalo, vzťahy boli čím ďalej tým horšie. Súrodenci pre seba nemali pekného slova.
Ako sa to vlastne všetko stalo, čo sa zmenilo a prečo sa to zamotalo? Ona bola sama. Veľmi dlho. Možno už ani nedúfala, že si založí rodinu, že nájde to, čo jej sestry užívali už desiatky rokov. Ale stalo sa. Nebol to umelec ani romantik z telenovely. Iba celkom obyčajný chlap v štrikovanom svetri. Ona mala dovtedy vo svojom živote iba jedného muža. Svojho brata. Starali sa spolu o rodičov, nakupovali, varili. Bolo im sveta žiť. To, čo ich spájalo bola rodina a starosť o ňu. Pomáhali aj nám, veď sme toho nemali veľa a často nám toho veľa chýbalo.
Možno to bola akási súrodenecká žiarlivosť, ktorá ho donútila hovoriť všetky tie veci, vymýšľať si nechutné historky. Vojsť do ich domu bolo (je) ako prekročiť prah mínového poľa. Ticho, ktoré v ňom zrazu panovalo nebolo spôsobené iba smútkom, ktorý nás pohltil všetkých. S tou najväčšou stratou sme sa vyrovnávali každý po svojom. Bolo to ticho, ktoré hovorilo o napätí a strachu. Ale čo sme mohli robiť? Bol to dospelý človek. Malé deti človek potrestá, zavrie ich do izby, zakáže im obľúbené veci. Ale čo máme urobiť s dospelým mužom?
K psychológovi ísť odmietol. Jej snaha aspoň trochu upratať v súrodeneckých vzťahoch teda zostala bez odozvy. Od neho sme počúvali tie najhoršie veci... nezlepšovalo sa to, každý deň bol horší a horší. Každé jej „rande“ komentoval slovami, ktoré nehodno opakovať. Odsťahoval sa z poschodia do svojej starej izby za kuchyňou. Vyhrážal sa, že odíde z domu. Vykrikoval každému, že to nevidia, že nevedia, čo vidí on, že on sa ju snaží zachrániť pred chybou. Najhoršie na tom bolo, že zo začiatku sme nemali dôvod pochybovať o jeho rečiach, ale z malých klebiet si postupne stávali nehorázne hlúposti, strašné klamstvá.
Ona sa nevyhrážala. Dala výpoveď v práci, zbalila si veci, naložila ich do malého auta a odišla. A neodišla iba na inú ulicu, ani do vedľajšieho mesta. Rozhodla sa prekročiť hranicu. Nebola sama. Muž, ktorý ju miloval sa za ňu postavil, nezľakol sa žiadnej práce, svojim postojom presvedčil, že sa na nikoho nehrá. Sledovala som ju, ako sa vytvorila priestor vo svojom živote, ako robila rozhodnutia, ako potichu odchádzala. Keď volala, že prekračujú hranice v hlase mala rozhodnosť.
Sledovala som jeho telo, zmenšilo sa. Kruhy pod očami sa mu prehĺbili, začal nadávať a hrešiť, aj pred nami, verejne. Hnev ho celého pohltil. Aj so svojou čerstvo ovdovenou mamou sa rozpráva s vrčaním. A tak tieto Vianoce prežijeme bez tradičného pokoja. Budeme šliapať po vajíčkových škrupinkách, snažiť sa nemyslieť, že niekto od sviatočného stola navždy odišiel a zároveň, si neuvedomovať, že nás mohlo byť viac.
Prečo to všetko hovorím... nie, nechcem si iba vyliať dušu a urobiť si z teba bútľavú vŕbu. Iba chcem, aby si vedel, že možno na ten americký spôsob sú možno Vianoce tým časom, kedy sa môžeš zmieriť s niekým, možno je to čas, povedať: Vráť sa domov...