Krič!
So strašidelným zvukom rozrazil okno a nadvihol obrus na stole. Nepustila som ho viac dnu. Povedala som si, že musí vydržať, práve tak ako ja, že "každé čudo tri dni trvá". Na moju ignoráciu odpovedal hlasným zatrasením okenných tabúľ. Videla som ako zlomyseľne rozhadzoval lístie po ulici iba chvíľu potom, čo ho správca akýmsi strojom nafúkal na hromadu.
Uvedomila som si, že za posledné týždne sa vo mne dialo presne to isté. Zamotala som sa do kruhu, narážala do stien ako ryba v okrúhlom akváriu. Odchádza mi jeseň, vraví, že sa už nevráti. Tvrdí, že ona sama sa ocitla v romantickom trojuholníku so Severákom, vedia to už všetci... že podvádza babie leto.
Hnev očisťuje. Rozprúdi krv a trošku pomôže. Vyženie zadržiavané slzy. Na pár dní sa zaobídem bez kávy, lepšie spím a netrápim sa spomienkami.
Takže sa hnevám na svet a mám pocit, že jedinou možnosťou je odísť. Takže odchádzam. Podvádzam Košice s Prešovom, kávu s čajom, spánok s bdením, nečítam už, iba píšem. Vedia to už všetci, vidia mi to na očiach.
Nadídu chladné a veterné noci, prídu príchody, rozídu sa rozchody. Bude sa kričať... v horúcej sprche, v aute s rádiom na maximum, pri vystreľovaní ohňostroja.
