O tom, ako sme nakoniec kúpili a o tom, čo býva potom

Autor: Mirka Polohová | 3.6.2011 o 10:30 | Karma článku: 6,46 | Prečítané:  1655x

Na auto, na mužov, na kolegov, na lásku, na manželov a manželky svojich detí a na sladký melón musí mať človek jednoducho šťastie (alebo musí vedieť ako hľadať). Už je tomu tak. Neviem do akého štádia som sa to dostala, ale na konečný koniec sa jedno auto, ktoré ma chcelo našlo. Teda... ono ešte nevedelo, že bude práve moje. Prezrieravo som ostala 120 km v bezpečnej vzdialenosti, aby sa náhodou nezľaklo. Ženy by fakt nemali písať o takých veciach a hlavne sa do takých vecí starať. A preto som to nechala na mužov.

Stále ostávam romantikom. Aj keď auto, ktoré šoférujem teraz by sa skôr hodilo k mužovi s chlpatou hruďou a s košeľou rozopnutou na tri gombíky. Tamka nosievala tričká "proti pokutám" tak možno začnem aj ja.

Celé to znovu bolo úplne iné, ako som si to predstavovala. Žiadne vzrušenie z toho, že som našla niečo špeciálne. Nič také. Iba nejaká úľava z toho, že najbližšie dva roky nebudem musieť otvoriť žiadnu stránku autobazáru, ani počúvať rady zo všetkých strán.

Sedieť v novom aute je ako učiť sa šoférovať odznova. Všetko je nové a všetko sa treba naučiť. Nič nie je úplne naisto a všetko sa deje akosi inak, ako by človek chcel.

Ale je to príjemné vzrušenie, príjemny stres. To, ako na diaľnici sledujem ručičku, ako sa blíži k maximálnej povolenej rýchlosti je nenormálne. Keď som bola puberťáčka, tak ma otec raz poslal po čosi do auta. Otvorila som dvere a sadla som si za volant. Otvorila som skrinku a potom som si uvedomila, aké by to bolo skvelé, keby som teraz mohla otočiť kľúčom, keby som vedela ako na to. Ako naštartovať, ako sa pohnúť a hlavne mať miesto, kam by som šla. Dôvod ísť.

A potom... iba o pár rokov neskôr som si to uvedomila. Hodila som na sedadlo kabelku a sveter, zapla si pás, naštartovala auto a iba šla. Musela som ísť. Mala som konkrétny cieľ. Bolo to také dospelácke a výnimočne to nebolo strasidelné (ako väčšina dospeláckych vecí býva).

A pred pár dňami sa stalo ešte niečo lepšie. Cestovala som s plným kufrom mojich vecí, do iného mesta, na miesto, kde bývam, kde pracujem. Šoférovala som auto, ktoré má v technickom preukaze napísané okrem iného aj moje meno. Vytrasená a nabitá adrenalínom som sa vo výťahu oprela o stenu a uvažovala som, čo bude ďalej. Čo bude o tri roky, o päť rokov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?