O sobotách

Autor: Mirka Polohová | 28.4.2011 o 17:00 | Karma článku: 6,39 | Prečítané:  1236x

V piatok sa obyčajne z práce neponáhľam. Stačí, ak prídem domov na večeru. Niekedy mám po celom týždni chuť vyškriabať sa na kopec a zakričať. Nič konkrétne... iba tak si kričať. Naši na to majú iný recept. Rovnako dobre sa pri tom ventiluje a hlavne zabúda. Niekedy aj s trvalým efektom. Napriek definitíve času, ktorý plynie bez ohľadu na to, ako veľmi ho chceme zastaviť alebo zrýchliť. Čím viac toho je, tým viac ma to láka do teplej postele. Dokonca aj vtedy, keď... Našťastie soboty stále patria iba mne. Začína sa to tým, že sa desím obzrieť za seba, pretože by som videla to, ako môj otec poskakuje z konára na konár ako veveričiak Riško.

Ako sám hovorí, nie je tučný, iba má zle rozložené svaly.

Nikto vlastne netuší, ako sa správne stromy orezávajú. Jednoducho sa pokýve konárom, ktorý je vysušený a orežú sa kúsky, ktoré trčia z kmeňa ako divé výhonky.

Lebo pri práci sa nehovorí. Nie toľko, ako by si človek myslel. Nie pri lámaní konárov, nie pri vyhrabávaní trávy. A ak ostanem ticho na viac ako desať hodín - po tragicky prekomunikovanom týždni - zistím, že všetky tie krásne veci, ktoré som chcela povedať sa vo mne rozrástli. A všetko to zlé, čo som mala na jazyku sa vyparilo. Potom môžem sedieť v kuchyni. Zohrievať si nohy v baraních papučiach z Noweho Targu, popíjať vínko alebo si zahryznúť do niečoho, čo som iba pred chvíľou vytiahla z rúry.

Ľahkosť, s ktorou vyhrabávam suchú trávu, vyťahujem ostrihané konáre, sťahujem ich na hromadu, aby vyschli, je iba predstieraná. Už som si odvykla. Na druhý deň ma bolia ruky a navečer mám opuchnuté nohy. Aj mama predstiera. Vraj jej nevadí prizerať sa tomu, ako sa oco rukami spomalí pri zoskakovaní zo stromu. On sa zasa tvári, že ho neprekvapilo, že mu to stále ide, aj keď sa mu drží o niečo ťažšie.

Fyzická práca ma upokojuje. Myslím stále iba na to isté. Ako prehodiť konár cez hlavu tak, aby dopadol do stredu pahreby, ako si ušetriť cestu na koniec záhrady, pretože je to strašný kopec. Zabúdam na poznámku, ktorou ma otrávila kolegyňa, netrápim sa pre tabuľky, ktoré treba vyplniť. Dokonca zabúdam aj na to, ako si Nat opiera hlavu o ruky a trápi sa kvôli ... a vlastne... škoda rečí.

Takže pracujeme, upratujeme, skrášľujeme a skladáme. V kancelárii po mne neostávajú ani papiere. Celá moja práca je v malej skrinke. Ale v sobotu večer sa teším, že prádlo uschlo, že podlaha je čistá a cez okná prúdi červenkavý západ slnka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?