reklama

O chvíľach, keď sú slová zbytočné

Nemusela hovoriť nič. Stačilo, že vošla a usmiala sa. Všetci sa automaticky pozreli, či už je niečo vidieť. Nikto jej nič iné nepovedal. Ženy k nej pristúpili a chytili ju za ruky. Usmievali sa a chlapi sa pochlapsky vytratili, aby si náhodou niekto nevšimol, že myslia na to isté. Že si pamätajú tú vôňu a nežné city, ktoré sa v nich vtedy objavili, schovali za monitory počítačov a pár poznámok na lepivých lístkoch.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Na stanici z medzinárodného rýchlika vystupovali ľudia, niektorí ešte pokrčení od nepokojného spánku, iní si narovnávali nohy a vyberali telefóny, aby si nastavili operátora, zavolali taxík alebo aby niekomu na druhej strane povedali "už som tu". Ona vystúpila, podala tašku mužovi, ktorý mal jej oči a spoločne kráčali k východu.

On šuškal niečo jemu a o pár krokov ďalej šuškala niečo ona jej. Potom prestali šuškať a dívali sa na seba. Školské tašky im viseli na ramenách a oni sa chytili za ruky. On chytil jej ruku a ona jeho. Kráčali vedľa seba akosi nemotorne, ako keby im zavadzali ich vlastné nohy. Ona bola červená od uší k nosu a on si nervózne prihládzal vrecko na rozgajdaných rifliach.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V to ráno som sa zobudila zo zvláštnym pocitom na hrudi. Nemuseli mi to hovoriť. Stačilo, že som ich videla, ako tam sedia. Potichu, bez zvyčajného vykrikovania pri odpisovaní domácich úloh. Prešla som okolo nich a uvedomovala som si, že to nie je iba tak. A keď Danka vykročila po chodbe smerom ku mne, nehovorila nič. Otočila som sa k nej chrbtom, lebo jej oči hovorili viac, ako všetky slová.

Stáli hneď vedľa staničného bufetu. Zápach, ktorý sa od nich šíril, nútil ľudí obchádzať ich oblúkom. Za centy, ktoré vytiahol zo špinavého prepoteného kabáta kúpil jeden hamburger. Podal jej ho a díval sa, ako z neho odjedala. Potom mu polovicu vrátila. Gestom ruky odmietol a keď si znovu odhryzla, prehltol naprázdno. Nerozprávali sa. Nehovorili celkom nič.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je to tak, ako keď sa večer ukladáme do postele a neprajeme si dobrú noc. Iba sa k sebe natlačíme, aby sme sa v pochmúrnu noc zahriali.

Už pár dní mám ten pocit. Slová mi ostávajú v hrdle, lebo nemôžem nájsť tie správne. Chcela by som vyjadriť, ako veľmi mi je to ľúto, že rovnako cítim smútok. Chcela by som povedať, že všetko nakoniec prebolí a že láska nikdy nezomiera. Povedať jej, že krízy prídu, že budú súčasťou všetkých nadchádzajúcich dní, ale že po čase tu už nebudú tak často. Ale namiesto toho mlčím. Mám pocit, že by sa nemalo hovoriť nič. Z úcty a piety. Podať si ruky a v tichu počkať na to, kto prehovorí ako prvý.

Mirka Polohová

Mirka Polohová

Bloger 
  • Počet článkov:  280
  •  | 
  • Páči sa:  6x

Píšem o tom, čo vidím, čo cítim a keď mi je dobre, tak nepíšem takmer vôbec. Zoznam autorových rubrík:  Čriepky detstvaCooltúraZamyslime saSúkromnéNezaradenéNa poslednej strane

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu